Dr. Michal a Anna Majerčíkovci

Žilinčania, ktorí zachránili dievča pred Osvienčimom

Dnes je dobre známe, že počas druhej svetovej vojny sa uskutočnilo prenasledovanie a hromadné vyvražďovanie Židov. Viaceré židovské rodiny sa však pred tragickým osudom podarilo zachrániť v bezpečných úkrytoch. Aj v Žiline a okolí sa podarilo počas holokaustu uchrániť niekoľko osôb, ktoré boli rasovo prenasledované. Osobám, ktoré zachránili životy židovských občanov udeľuje Štát Izrael a Pamätník holokaustu - múzeum Yad Vashem vysoké štátne vyznamenanie „Spravodlivý medzi národmi“. Mená všetkých vyznamenaných sú uvedené aj v zozname, ktorý je vystavený v Múzeu židovskej kultúry v Bratislave.

V marci 1939 vznikol prvý samostatný štát Slovákov – Slovenská republika. Jej vznik spôsobil zvýšenie národného povedomia Slovákov, ktorým umožnil uplatniť sa na úradoch či školách, zamestnať sa v priemysle či na prácach v Nemecku. Chudobným Slovákom pomáhal prídelový lístkový systém, skupina kňazov na čele štátu zas dávala Slovákom dôveru na udržanie ich tradičnej katolíckej viery.

Na druhej strane však suverenitu Slovenskej republiky obmedzovalo nacistické Nemecko, ktorému bol štát podriadený v otázkach zahraničnej politiky, vojenstva a hospodárstva. Jestvujúci režim prezentovaný jedinou vládnucou stranou odmietal politickú pluralitu. Náboženskú slobodu nahradila navonok vyhlasovaná katolícka viera, aj to zdeformovaná, nakoľko v morálnych otázkach ustupovala nacistickej ideológii. Práve tá sa stala náhradou za slobodu myslenia. Podľa slovenského historika Martina Lacka: „nebolo nikoho, kto by poukázal na zásadný rozpor surovej rasovej politiky s kresťanskými zásadami. To, že na čele tohto režimu stál kňaz, ktorý navyše všetky tieto nariadenia verejne schvaľoval, si mnohí vysvetľovali ako morálne prípustné, ... preto mnohí kresťania zabudli na podstatu kresťanstva „miluj bližného svojho“ a tieto zásady vymenili za momentálne, krátkodobé politické či hospodárske výhody.“ Boli však výnimky, ľudia, ktorí si zachovali ľudskú tvár, mravnosť. Aj o nich bude tento článok.

Kým v politicko-trestnoprávnych záležitostiach postupoval režim mierne, jednoznačne tvrdý a neospravedlniteľný postoj zaujal k židovskému obyvateľstvu, národnostne stmelenému na základe náboženskej viery. Jedným z mnohých príkladov ťažkého životného osudu židovských občanov je aj príbeh, ktorý chceme predstaviť v tomto článku. Pretože hlavná udalosť, ktorá sa v príbehu spomína, sa udiala v Žiline, možno tu spomenuté udalosti zaradiť do dejín nášho mesta.

Hetty Fisch sa narodila 30. mája 1932 v Bratislave. Jej otec Dr. Gejza Fisch bol popredným bratislavským oftalmológom a angažoval sa aj v židovskom hnutí. Matka Jeanette, rod. Hartvigová zomrela tri dni po pôrode a Hetty vychovávala sestra jej matky Beáta Hartvigová, ktorá bola sociálne založená a pracovala v mnohých dobročinných organizáciách. Keď mala Hetty asi päť rokov, otec navštívil nakrátko Palestínu, kde sa zaujímal o ponúknuté miesto v nemocnici. Ako osemročnú ju teta Beáta nechala s otcom a vydala sa za Júliusa Weinera. Hetty dostala židovskú výchovu a navštevovala aj židovské mládežnícke hnutie Bnai Akiva.

Po salzburských rokovaniach v júli 1940 akcelerovali protižidovské opatrenia, ktoré živelne vydávali rôzne úrady – od centrálnych po okresné. V roku 1941 boli zosúladené v Židovskom kódexe, platnom od 9. septembra. Novinkou, ktorú kódex priniesol, bolo viditeľné označenie Židov šesťcípou Dávidovou hviezdou či večerný zákaz vychádzania. Dr. Gejza Fisch však získal status „hospodársky dôležitý Žid“, preto nosil menšiu hviezdu a mohol zostať vonku i večer, ale Hetty musela nosiť veľkú hviezdu. Židovské obyvateľstvo v Bratislave bolo prevažne sústredené v židovskej štvrti pod hradom. Fischovci však mohli ostať mimo židovskej štvrte vo svojom dome, ale boli presťahovaní do podkrovia. Hetty tým stratila kontakt so svojimi židovskými kamarátmi a spolužiakmi. Navyše, malé dievča bolo viackrát napadnuté pre svoj pôvod skupinkami mladíkov, ktorí z nej zošklbali oblečenie.

V roku 1942, keď už väčšina Židov bola obratá o všetky práva a majetkovo ožobračená, štát rozhodol o ich vysídlení, s čím súhlasila ako naša, tak i nemecká strana. Transporty prebiehali od marca do októbra 1942. Jedným zo zberných stredísk bola aj Žilina. Nachádzalo sa v konských stajniach žilinských kasární na Rajeckej ceste a bolo v prevádzke od marca do októbra 1942. Židia určení na transport tu zotrvávali niekoľko dní až týždňov a zo staničky Žilina-Záriečie boli odvážaní. V roku 1942 sa do tohto zberného tábora dostali aj pani Beáta a jej manžel Július Weiner.

V tom čase sa vtedajší okresný náčelník HG a veľký športovec Vojtech Závodský rozhodol v meste stavať športový štadión. Získal aj podporu obchodníka so stavebninami Jakuba Kleina, ktorý mal veľký záujem o výstavbu novej betónovej tribúny a preto prisľúbil dodať cement zdarma. Niekoľko desiatok židovských rodín vzal Vojtech Závodský zo zberného tábora a zachránil ich pred transportmi. Boli umiestené v jednom súkromnom dome na Radlinského ulici. Tak bol od 1. septembra 1942 v Žiline vytvorený pracovný tábor pre Židov. Týchto ľudí z tábora prezývali „betonári“, lebo stavali betónovú tribúnu. Citujúc historika Karola Janasa, „osobitnou formou perzekučných opatrení tvorilo sústreďovanie Židov do pracovných stredísk a pracovných táborov. Vznikali po zastavení deportácií a nemali nič spoločné s pracovnými strediskami z minulých rokov...“ Jedným z nich „bol tábor na Kysuckej ceste v Žiline. Jeho zaradenci pracovali na stavbe štadióna Športového klubu Žilina. Kapacita tábora bola 100 osôb a priemerne ich v ňom bolo 60. Táborom za jeho existencie prešlo asi 250 osôb. V činnosti bol od 1. septembra 1942 do 29. augusta 1944.“ Vojtech Závodský mal na rozdiel od iných členov Hlinkovej gardy s obyvateľmi židovského pôvodu dobré vzťahy. Ako uvádza historik Ján Filip, tábor slúžil „istým spôsobom aj ako záchrana obyvateľov židovského pôvodu“. Židia tu umiestnení totiž mohli pracovať a nehrozili im perzekúcie. Zo zberného tábora Vojtech Závodský zobral aj pani Beátu Weinerovú a jej manžela Júliusa, ktorý bol popritom zamestnaný v textilnej firme Baška a Husty. Veliteľ tábora im dovolil bývať v prenajatej izbe v obytnom dome na Veľkej okružnej u rodiny Spitzerovej. Keď doktor Gejza Fisch porovnal situáciu v Žiline a Bratislave, rozhodol sa poslať malú Hetty k tete a ujovi Weinerovcom do Žiliny. Desaťročná Hetty tu chodila aj do školy, venovala sa čítaniu a písala listy otcovi.

Tento život narušila až okupácia Slovenska Nemcami po vypuknutí Slovenského národného povstania v auguste 1944. O pár dní začali zberať židovské rodiny, ktoré zostali po prvých transportoch v roku 1942. Obnovili sa deportácie. Židovským občanom, ktorí pracovali na štadióne, bolo najskôr oznámené, že sa ich transporty netýkajú, lebo majú výnimku. Na druhý deň sa však situácia zmenila a gardisti nariadili, aby sa zbalili a pripravili na transport. Keďže Weinerovci nebývali v tábore, mali sa ísť pobaliť do svojej izby v doprovode s dvoma gardistami. Jeden gardista v uniforme strážil vchod do domu a druhý v civile išiel s nimi do izby. Hoci Hetty nebola uvedená na žiadnom zozname, mala byť odtransportovaná spolu so svojou tetou a ujom. Pán Weiner prosil o pomoc gardistu, aby dievča mohlo ostať doma. Ten ale nechcel pomôcť, ale napokon povedal, že nič nevidí. Pani Hetty Klein, rodená Fisch aj po rokoch spomína na tieto tragické udalosti: „Keď sme schádzali dolu schodmi, náhle sa otvorili dvere susedného bytu, kde býval doktor Michal Majerčík. Chytil ma za ruku, vtiahol ma dnu a zatvoril dvere. Jednou rukou mi zakryl ústa a posadil ma na zem. Povedal mi, aby som nekričala, že mi chce pomôcť. Po niekoľkých minútach mi oznámil, že ma ráno vezme vlakom do Bratislavy. Zrazu začali búchať na dvere gardisti a kričali: Razia, razia, otvorte! Dr. Majerčík a jeho manželka nadvihli rýchlo matrac s trojmesačným dieťaťom v postieľke, položili ma na spodok postieľky a zakryli ma matracom a dieťaťom. Chlapec v postieľke sa zobudil a začal plakať. Dr. Majerčík otvoril dvere a gardisti začali prehľadávať celý byt, ale nenašli ma. Varovali ho, že za schovávanie Židov ho stihne ten istý osud ako Židov.“

Dr. Michal Majerčík mal v úmysle postarať sa o Hetty len cez noc. V rádiu však oznámili, že cestovať verejnou dopravou je možné len so špeciálnym povolením. Majerčíkovci sa preto rozhodli prichýliť Hetty do konca vojny. Michal Majerčík bol mladý právnik - praktikant a jeho manželka Anna bola učiteľka angličtiny a francúzštiny. Mali niekoľkomesačného syna a trojročné dievčatko. Anna Majerčíková sa už nemohla zamestnať a starala sa o svoje dve deti a malú Hetty. Ich finančné prostriedky boli značne obmedzené.

Už na druhý deň boli Weinerovci naložení do vlaku a odvezení do zberného tábora v Seredi a odtiaľ odtransportovaní do Osvienčima. Ešte aj v týchto tragických chvíľach medzi tisícami deportovaných osud doprial, že manželia Weinerovci sa stretli v jednom vozni spolu Dr. Gejzom Fischom, otcom malej Hetty. Tam mu povedali, že jeho dcéra je ukrytá u jednej žilinskej rodiny.

Pani Hetty spomína na rodinu Majerčíkovcov: „Je veľmi ťažké opísať láskyplný vzťah Majerčíkovcov ku mne. Keď som k nim prišla, všetko čo som vlastnila, boli len letné šaty a sandálky, teda len to, čo som mala práve na sebe. Zabezpečili mi teplé oblečenie a na Vianoce som dostala papuče. Boli to úplne cudzí ľudia, ale správali sa ku mne ako k vlastnej dcére.“

Rodina Michala Majerčíka sa tak zo dňa na deň dostala ukrývaním židovského dievčaťa do otvoreného rizika. Ako píše historik Martin Lacko: „Kým časť obyvateľstva dožívala zo zvyškov nenávistnej protižidovskej kampane, väčšina obyvateľstva už mala k Židom súcitný, ak nie priateľský vzťah. Práve z radov týchto ľudí sa prejavila v situácii priameho ohrozenia života skutočná kresťanská láska...“ Majerčíkovci sa vzdali spoločenského života a sčasti i kariéry. Ďalej pani Klein spomína: „Dr. Majerčík mi nosieval knihy na čítanie, ale nie z knižnice, aby ma neprezradil, príklady na počítanie a rôzne úlohy. Po príchode z práce mi rozprával, čo hlásili v rádiu, ako sa blíži koniec vojny a príde sloboda. Aj napriek týmto ťažkým časom mi vlieval duševnú pohodu.“

Hetty však nesmela vychádzať von, lebo vždy sa mohol nájsť niekto z bližšieho či vzdialenejšieho susedstva, kto by mohol ju a Majerčíkovcov udať. Aj pred koncom vojny, kedy prechádzal front cez Žilinu a počas preletov lietadiel, náhradní rodičia s ňou ostávali v byte, hoci iní sa ukrývali v pivniciach. „Bývala som v malej izbičke, kde sa nesmelo svietiť, aby ma niekto nezbadal. Počas každej návštevy v byte ma rýchlo ukryli do dreveného kufra, kde som sedela v skrčenej polohe s hlavou medzi nohami uzatvorená aj niekoľko hodín. Na kufre pán Majerčík vyvŕtal zboku niekoľko dier, aby som mala vzduch na dýchanie. Na kufor potom prehodili malú dečku a položili vázičku. Počas deviatich mesiacov som žila v neustálom strachu, nemala som kamarátky a nijaký kontakt s vonkajším svetom. Na ulicu som sa mohla pozrieť opatrne len cez záclonu,“ pokračuje pani Klein vo svojich spomienkach a dodáva: „Aj ukryté dieťa môže byť svedkom beštiálneho vraždenia. Raz som sa stala svedkom udalosti, keď som videla ako pred bránou židovského cintorína zastavilo nákladné auto, z ktorého zo zadnej strany vystúpilo sedem mužov a dvaja-traja gardisti s puškami. Odišli na cintorín, odkiaľ som počula streľbu. Po vojne som sa bola pozrieť na cintorín, keď boli muži exhumovaní na identifikáciu.“

Počas tohto obdobia prišiel jeden tragický okamih za druhým. Matka Dr. Michala Majerčíka bývala neďaleko v Malej Prahe. Táto ušľachtilá žena ukrývala v záhradnej chatke šesťčlennú rodinu Kleinovcov. Neopatrnosťou ich odhalila suseda a aby nebola zatknutá aj pani Majerčíková, sami sa prihlásili u žandárov. Keď sa Dr. Michal Majerčík pri večernej návšteve u matky dozvedel, že Kleinovci boli zatknutí, dostal obrovský strach o malú Hetty, ukrývanú vo vlastnom byte, o ktorej šiesti zatknutí Kleinovci vedeli. Po jej vyzradení by okamžite nasledovala razia gardistov.

Aj ďalší z najťažších okamihov má pani Klein v živej pamäti: „Dr. Michal Majerčík dal niekoľkomesačné dieťa do fusaka a vložil do dreveného kočíka. Ja som si obliekla nejakú dlhšiu sukňu, kabát a na hlavu mi dali ručník a na jednu stranu na líce vatu. Kričal „rýchlo von, lebo prídu prehľadať byt“. Pred vchodom mi povedal, aby som išla k bitúnku a tam na neho čakala. Nevedela som, kde sa v Žiline nachádza bitúnok, len som si zapamätala, že mám ísť rovno a potom zabočiť vľavo a ďalej ísť rovno. Pravdepodobne to bolo v januári, lebo počas ukrývania som už nesledovala dni a mesiace. Bola ukrutná mrazivá zima a nepríjemne chladný vzduch prefúkal moje slabé oblečenie. Obutá som bola len v sandálkach a bez rukavíc. Vonku bola úplná tma, ulice boli prázdne a bez vonkajšieho osvetlenia. Brodila som sa s kočíkom v snehu a mraze. Malý chlapec veľmi plakal až od vyčerpania zaspal. V tom zhone mu zabudli dať fľašku s čajom. Nevedela som, kde sa nachádzam a kam idem. Naposledy som si len zapamätala nejaký múr a strom, za ktorým som sa pred mrazivým vetrom schúlila. Držala som v objatí rúčku na kočíku a v tom snehu a mraze som od únavy zaspala. Takto nás tam našiel úplne vyčerpaných Dr. Michal Majerčík. Doma nás potom kriesil v horúcom kúpeli.“

Majerčíkovci ukrývali malú Hetty ešte niekoľko dní po oslobodení Žiliny. Po skončení 2. svetovej vojny sa Hetty stretla s tetou Beátom a Júliusom Weinerom, ktorým sa podarilo holokaust prežiť. Jej otec Gejza Fisch zahynul v Osvienčime prvý októbrový týždeň v roku 1944 vo veku 60 rokov. Nasledujúce dva roky Hetty žila v Bratislave s tetou a zostala v kontakte s Majerčíkovcami, v neskorších rokoch s ich deťmi. Potom začala študovať v Něšiciach pri Prahe a po komunistickom prevrate v roku 1948 odišla študovať do Anglicka. Po štúdiách zamierila do Izraela k tete Beáte a Júliusovi Weinerovi, ktorí sem odišli do novovzniknutého štátu. V Jeruzaleme sa vydala za Arieha Kleina, Žilinčana židovského pôvodu a človeka s podobným osudom. V šťastnom manželstve sa im narodilo päť detí a majú trinásť vnúčat.

Izraelský štát a Pamätník holokaustu - múzeum Yad Vashem udeľuje za záchranu Židov významné ocenenie „Spravodlivý medzi národmi“. Aj Dr. Michal Majerčík a jeho manželka Anna dostali 15. júla 1981 toto vysoké izraelské štátne vyznamenanie za záchranu mladého dievčaťa Hetty. Ich mená sú v zozname na Múre cti v Záhrade spravodlivých medzi národmi. Tu majú zasadený stromček a pri ňom pamätnú tabuľu. V múzeu sa tiež nachádza ich biela skrinka na pamiatku osôb najľudskejších činov, medzi skrinkami osobností ako Raoul Wallenberg či Oskar Schindler, ale aj Žilinčania Dr. Michal a Anna Majerčíkovci. Obaja dostali túto najvyššiu a najšľachetnejšiu poctu za to, že pri záchrane židovského dievčaťa riskovali aj život vlastného niekoľkomesačného syna. V bielej presklenej skrinke je uložený obraz Dr. Majerčíka a prsteň pani Majerčíkovej, ktorý po jej smrti darovali pani Hetty jej deti. Okrem toho sú tam ešte štyri zásuvky s hebrejským a anglickým popisom. Nad skrinkou je obraz s celou Majerčíkovou rodinou. Slováci patria k najčastejším nositeľom tohto ocenenia, nielen podľa počtu obyvateľov. Aj na základe toho možno potvrdiť, že sú schopní pomáhať a majú v sebe črty ľudskosti. Dôkazom toho je aj tento príbeh, ktorý sa odohral v našom meste.

historik Peter Šimko