Oslobodenie Žiliny
Oslobodenie Žiliny
Generál Klapálek: "Užšiu spoluprácu obyvateľstva s vojskom som nevidel“
Vyše 1300 príslušníkov 1. československého armádneho zboru pred 60 rokmi, na sklonku vojny, v južnej časti pohoria Malá Fatra násilne skončilo svoju bojovú anabázu. Bola to krutá daň za likvidáciu odporu nepriateľa na malofatranských hrebeňoch. Tu sa vtedy rozhodovalo aj o oslobodení centra severozápadného Slovenska – mesta Žiliny.
Na obranu Žilinskej kotliny a samotného mesta vytvoril ustupujúci nepriateľ tri obranné pásma: prvé na hrebeňoch Malej Fatry, kde zvolil systém oporných bodov (najdôležitejšími boli vrchy Polom a Grúň), druhé na čiare Mojšova Lúčka - Trnové - Višňové - Turie - údolie Rajčianky, a tretie bezprostredne pred Žilinou, od Váhu cez lesík Chrasť k Bytčici a Bánovej. Prekonať túto obranu bolo najmä úlohou jednotiek 1. čs. armádneho zboru v súčinnosti so 138. sovietskou streleckou divíziou. Frontovú líniu v priestore Žiliny a okolia dopĺňali jednotky rumunskej a ukrajinskej armády. Postupovali územím na juh od Rajeckých Teplíc.
Himmler: „Zastreliť každého, kto by ustúpil“
Keďže obranné postavenia nepriateľa, vybudované vopred v Strečnianskej tiesňave pozdĺž Váhu, boli len ťažko prekonateľné, velenie 1. čs. armádneho zboru sa rozhodlo pre smerovanie útoku našich jednotiek do Žilinskej kotliny cez hory v južnej časti Malej Fatry. Útočiace vojská však narazili na nepriateľskú obranu na malofatranskom hrebeni, ktorá ich ďalší postup zastavila. Prekonanie nemeckej obrany v Malej Fatre a pred Žilinou trvalo až 19 dní. Nepriateľ mal v tomto úseku takmer 4 tisíc mužov, prevažne z elitných oddielov SS, 97 diel a mínometov a 6 tankov a samohybných diel. Fanatický odpor nepriateľských jednotiek „podporil“ aj Himmlerov rozkaz zastreliť každého, kto by ustúpil zo svojho miesta. Vtedajší veliteľ zboru gen. Karel Klapálek o tejto situácii vo svojich spomienkach uviedol: „Nacisti obsadili a opevnili najzápadnejšie výšiny Malej Fatry, za ktorými sa už rozprestieral rovinatý kraj pri Žiline. Tam sa ich tylové časti mohli pohodlne rozmiestniť v osadách. Na našej strane západne od Vrútok a Martina boli len vrchy a lesy. Na obranu sa vopred pripravili. Dobre sa zakopali, urobili zátarasy a bunkre. Zúfalo a zúrivo sa bránili, do skál navozili množstvo obranného materiálu, zbraní, streliva, zásob. Neverili, že by ich odtiaľ niekto mohol dostať.“
Na noc nešli domov, zostávali s vojakmi
Jednotky nášho armádneho zboru spočiatku nemali ani podporu delostrelectva. Bolo preto potrebné najprv vybudovať cesty a premiestniť do hôr delá pre priamu streľbu a mínomety. Vítaná bola pomoc civilného obyvateľstva z Martina a turčianskych obcí. „Nikdy predtým som nevidel užšiu spoluprácu obyvateľstva s vojskom“ – spomínal gen. Klapálek. „Neznámi ľudia sa brodili v snehovej kaši medzi vojakmi, dreli do úmoru. Neskôr sa mnohí už ani na noc nevracali domov, ale zostávali s vojakmi. Bez pomoci občanov by bol náš boj v Malej Fatre nemysliteľný, alebo určite zdĺhavejší.“ Napokon sa podarilo vytiahnuť na hrebene hôr mínomety a delá i pomocou konských a volských záprahov. Často sa i dvadsať až tridsať ľudí zapriahlo do lán a ťahalo delá hore príkrymi svahmi. Aj mnohí civilisti vynášali bojujúcim jednotkám muníciu, strelivo, jedlo a museli prekonať až 8-hodinovú cestu ťažkým terénom (miestami tam ešte boli aj dvojmetrové vrstvy snehu). Náročnosť tejto činnosti potvrdzuje aj náčelník štábu 9. práporu 4. brigády npor. Ján Hudec: „Práca civilistov bola nielen namáhavá, ale aj životu nebezpečná. Bola to úloha rovnaká ako pre vojakov v prvej línii, pretože na každom kroku číhala nástraha. Pamätám si na jednu skupinu študentov z Martina, ktorí sa chceli pozrieť z Polomského sedla na Strečniansky hrad. Keď ich Nemci zbadali, zhodili tam mínu. Chlapci zostali sedieť tak, akoby ich vykresali z kameňa.“
Esesácke praktiky ako z hororu
Boje v horách Malej Fatry smerované na prekonanie prvého obranného pásma nepriateľa sa odohrávali od 17. do 26. apríla. V tom čase došlo k zmene zostavy útočiacich jednotiek. Väčšiu časť 4. brigády premiestnili pred vrchy Grúň a Polom, do priestoru hlavného úderu zboru. Počas presunu museli naši vojaci čeliť nečakaným prepadom zo strany nepriateľa. Vo vojnovom denníku 4. brigády sa o tom môžeme dočítať: „Nemci, ktorí prenikli v malých skupinkách do tyla, prerušovali telefónne vedenie a napádali menšie skupiny vojakov. Boli zistené prípady sadizmu nepriateľa.“ Našich vojakov, ktorí im padli do rúk, pred likvidáciou kruto mučili. Ludvík Svoboda o tom vo svojich memoároch napísal: „Esesáci niektorých zavesili na stromy hlavami dolu, niekoľkých pribili drevenými kolmi k zemi, iných zviazali, poliali benzínom a za živa upálili.“
Boj o Žilinu na Polome
Rozhodujúce boje sa odohrali od 18. do 22. apríla 1945 v priestore vrchu Polom, ktorý bol dominantou nepriateľskej obrany v prvom obrannom pásme. Zúčastnili sa ich vojaci 3. a 4. brigády nášho zboru. Nielen zúrivý odpor nepriateľa, ale i skalnatý terén a veľmi nepriaznivé poveternostné podmienky im boli veľkou prekážkou pri postupe vpred. Štvrtý prápor 3. brigády a úderná skupina piateho práporu zaútočili 18. apríla na nepriateľskú obranu na Polome. Po štyroch hodinách dosiahli východný svah pokrytý lesným porastom a dostali sa takmer na vrchol hory. V noci posilnili Nemci obranu Polomu asi 300 bojovníkmi zo zálohy.
Nasledujúci deň uskutočnili viaceré útoky na pozície dosiahnuté jednotkami 3. brigády, ktoré ich museli opustiť a vrátiť sa do priestoru východiska útoku. V tento deň zasiahli do bojov aj jednotky 4. brigády, ktorá pomohla odraziť útok nepriateľa. Na nepriateľskú obranu na vrchole Polomu zaútočili prápory 4. brigády opäť 20. apríla. Až vo večerných hodinách, po prekonaní mnohých prekážok a zúrivého odporu nepriateľa, sa našim vojakom podarilo dostať na 50 metrov od vrcholu hory. Nepriateľ sa neustále pokúšal vytlačiť ich z vydobytých postavení späť. Využíval pritom výhodný terén, takmer holý skalnatý svah Polomu, ktorý mal pod vrcholom až 50-percentné stúpanie a nedalo sa na ňom ukryť ani zachytiť. Z obranných postavení (zákopov, guľometných hniezd) vybudovaných na vrchole Polomu mal nepriateľ útočiace jednotky ako na dlani a ľahko spozoroval i najmenší pohyb. Stačilo hádzať granáty (i celé zväzky), alebo spustiť delostreleckú, či mínometnú paľbu, dobre zamierenú na východný svah Polomu.
Zlikvidovali Hitlerov darček
V ten deň na počesť Hitlerových narodenín Nemci vztýčili na vrchole Grúňa zástavu s hákovým krížom. Nezostalo to bez odvety našich vojakov. Zo vzdialenosti 2 km tretím výstrelom protitankového kanóna žrď prelomili a zástavu zlikvidovali. Napokon však naše jednotky ani v tento deň, najťažší od 12. 4., nedosiahli vrchol hory a ani na ďalších úsekoch nepostúpili.
Naše prápory 21. apríla v poludňajších hodinách síce dosiahli vrchol Polomu, no protiútok nepriateľa ich vzápätí opäť zrazil do Polomského sedla. Ani nový útok o 16. hodine nebol úspešný, rovnako ako boj o vrchol Grúňa. Počas nasledujúcej noci posilnili bojové zoskupenie pod Polomom ďalšie jednotky a 22. apríla dopoludnia o 10. hodine podnikli naši vojaci nový útok na Polom. Trval vyše 6 hodín, kým sa im okolo 17. hodiny podarilo dosiahnuť vrchol hory a zachytiť sa na ňom. O urputnosti týchto bojov svedčia straty v našich útočiacich jednotkách: 14 mŕtvych, 105 ranených a 32 nezvestných. V obranných postaveniach našli 29 mŕtvych nepriateľských vojakov, ostatní stačili ujsť na západný svah. Po dobytí Polomu, žiaľ, našli viac ako dve desiatky zohavených tiel našich vojakov, ktorí Nemcom padli do rúk v predchádzajúcich bojoch.
Jozef Uličný, v tom čase veliteľ prieskumnej čaty povedal: „Ak sme sa dostali pár metrov dopredu, vždy sme sa kvôli presile museli vrátiť. Našimi zbraňami (ťažké guľomety, pušky, ruské samopaly a granáty) sme zatiaľ neboli schopní Nemcov zlikvidovať. Aj v noci sme sa pokúšali všelijakými spôsobmi dobyť vrchol Polomu, ale boli tam rôzne zákopy a úkryty pre Nemcov. Oni nemali na výber: museli svoje postavenia udržať, alebo ujsť. Nemeckí vojaci začali na nás gúľať kamene. Keď sme sa dostali až takmer na vrchol rozkopaného Polomu, vrátili nás späť a museli sme sa znovu pokúsiť, spolu s ďalšími, na vrchol dostať. Plazili sme sa na rukách, aj na kolenách, aby sme sa k nim dostali čo najbližšie, pretože vrch bol odkrytý, nezalesnený. Koho zbadali, toho nemeckí snajperi odstrelili...“
Nemci nestačili ujsť
„Boje o Polom – to bolo strašné. Strašné aj tým, že z každej strany sme sa pokúšali nejako dostať na vrchol, ale spočiatku márne. Nebolo to bez strát. Z mojej 34-člennej čaty tam zostalo asi jedno družstvo, dvanásť až pätnásť ľudí. Keď sme sa dostali na vrchol, vyzeralo to tam hrozne. Našli sme Nemcov pri guľometoch alebo pri samopaloch. Bolo ich tam veľa, nestačili ujsť, pretože boli z dvoch strán obkľúčení a donútení vzdať sa. Keď videli, že už nič neurobia, aj sami sa vraždili, podrezávali.“ O morálke vo svojej jednotke J. Uličný dodal: „V čate som mal mladých neskúsených ľudí. Boli to chlapci od sedemnásť do dvadsaťpäť rokov. Neboli dostatočne vycvičení, spočiatku si nevedeli ani vymeniť náboje. Museli sa to učiť počas bojových akcií. Rozkazy sme dostávali od náčelníka štábu 9. práporu škpt. Hudeca. Nenašiel sa ani jeden z nás, kto by sa bol priečil. Keď sme to vydržali dovtedy, museli sme to dotiahnuť až do úplného konca. Mal som už bohaté skúsenosti z pôsobenia v Rýchlej divízii, vo východoslovenských divíziách i zo SNP. Vedel som, ako na ktorého vojaka treba pôsobiť. I to už bolo veľa, keď sme sa navzájom vedeli pochopiť a rozkazy splniť.“
Každá guľa nezabije...
Ján Hudec zužitkoval aj skúsenosti z povstania, tvrdiac: „Každá guľa nezabije, lebo vojna by musela skončiť zajtra.“ Nechodil medzi vojakmi s hodnosťami na pleciach, bol oblečený ako ostatní. Na chlapov to pôsobilo. „Čo sa mi stalo na Polome, na to spomínam dodnes. Keď chlapci ustupovali z Polomu a ja som sa s nimi šmýkal dolu, boli tam ešte zvyšky 1. brigády. Tí chlapci mali už iné skúsenosti – frontové – ako my. Vyskočili proti nám ako proti zbabelcom, že ustupujeme z Polomu. Mňa chytili pod krk! Chodil som bez hodností. Chlapi z nášho práporu vyskočili a skoro sa pobili. Hovorili im: „Dajte pokoj, čo vy viete kto to je. To je náš náčelník štábu.“
Hitlerovci „zrazení“ z Polomu sa ešte dva dni usilovali o získanie stratených pozícií späť, naši vojaci však už neustúpili ani o krok. Po dobytí posledného dôležitého oporného bodu nepriateľa na Grúni, sa otvorila oslobodzovacím jednotkám cesta k obsadeniu celej Strečnianskej tiesňavy a 26. apríla 1945 si vojaci 1. čs. armádneho zboru v údolí Váhu v obciach Strečno a Nezbudská Lúčka podali ruky s vojakmi 138. streleckej divízie ČA, ktorá oslobodzovala terchovskú dolinu a územie na pravom brehu Váhu. Nepriateľská obrana v Malej Fatre bola rozvrátená. Osloboditelia získali aj dôležitú komunikáciu v Strečnianskej tiesňave a otvorili si prístupové cesty na Žilinu a ďalej na Moravu. V bojoch v Malej Fatre v apríli 1945 stratil náš armádny zbor 1328 bojovníkov (mŕtvi, ranení, nezvestní). Najväčšie straty mala 4. brigáda – 493 ľudí. Tieto boje patrili po Dukle a Liptovskom Mikuláši k najťažším na území Slovenska.
Oslobodenie Žiliny
Pod silným tlakom oslobodzovacích vojsk začali 29. apríla podvečer nemecké motorizované jednotky ustupovať z oblasti Žiliny smerom k Hričovu. Hrozilo im totiž odrezanie ústupových ciest na Moravu a obkľúčenie. Bezprostredne predtým vojaci ČA pri postupe po pravom brehu Váhu oslobodili obce Nededza, Kotrčiná Lúčka a Teplička nad Váhom a priblížili sa k Budatínu – predmestiu Žiliny. Keď v noci z 29. na 30. apríla prieskumné jednotky osloboditeľov zistili, že hlavné nepriateľské sily ustúpili a v obranných postaveniach Nemci ponechali len slabšie krycie prvky, prešli do útoku, prenasledujúc ustupujúceho nepriateľa. Stalo sa tak 30. apríla 1945 o 7. hodine ráno. Jednotky Červenej armády prišli do Žiliny od Budatína. Deň predtým ustupujúci Nemci zničili cestný most cez Váh zo Žiliny do Budatína, no vedľajší železničný most sa im už vyhodiť do vzduchu nepodarilo. Zabránili im v tom ženisti z jednotky slovenskej armády, ktorá bola v meste dislokovaná na opevňovacie práce. Poručík Karol Rihák, čatár Vladimír Čúz a Vojtech Varga napriek nemeckým strážam prenikli na most, prerezali vedenie k pripraveným náložiam, a tým most zachránili.
V posledných aprílových dňoch roku 1945 postupovali k Žiline aj jednotky 1. čs. armádneho zboru. Po prelomení obrany nepriateľa na hrebeňoch Malej Fatry a dobytí Strečna obsadila 3. brigáda Mojšovu Lúčku. Velenie zboru sústredilo sily na postup v smere Rosina - Turie - Lietavská Lúčka s cieľom dostať sa do Žiliny od juhu. Tretia brigáda zaujala východiskové postavenie medzi Mojšovou Lúčkou a Trnovým, 4. brigáda v priestore Stráňav a 1. brigáda dosiahla 29. apríla obce Višňové a Turie. Vojaci 3. brigády plk. Jaroslava Selnera prešli 30. apríla 1945 do útoku. Šiesty prápor spolu s prieskumnou rotou zdolal odpor nepriateľa západne od Mojšovej Lúčky, v ranných hodinách prenikol do Žiliny a o 9.30 h mesto obsadil.
Osloboditeľom rozkrájal posledný chlieb
Jeden z obyvateľov Žiliny zachytil tieto historické chvíle vo svojom denníku takto: „Ešte pred 7. hodinou bolo vidieť v Žiline pár posledných nemeckých vojakov, ale o 7.45 h tu už bola hliadka osloboditeľov. Krátko nato v súkennej továrni vztýčili československú zástavu. Okolo 9. hodiny sa objavovali pred bránami domov prvé hlúčiky obyvateľov, ktorí vyšli z pivničných úkrytov. Naraz sa pred nimi objavili prví ruskí vojaci. Ich pocity sa nedali slovami vyjadriť. Naši muži podávali vojakom cigarety. Vojaci si vzali po jednej, poďakovali sa a išli ďalej. Sotva sa vzdialili, už ktosi radostným hlasom zvolal: „Aj naši vojaci sú už tu, československá brigáda prichádza. „Vitajte u nás, doma! Sláva a vďaka vám!“ – boli prvé pozdravy, po ktorých nasledovalo aj vrelé podávanie rúk. Iskierky sĺz hrali v našich očiach svoju najkrajšiu pieseň. Niekto vyšiel na ulicu s posledným chlebom, ktorý mal doma a rozkrájal ho hrdinským vojakom...“
V priestore Budatína sa bojovalo do neskorých ranných hodín. Odtiaľ z vrchu Straník prišli sovietski vojaci. V popoludňajších hodinách v súčinnosti s vojakmi 1. čs. armádneho zboru, ktorí prišli od Višňového, prenasledovali nepriateľa a vyhnali ho z postavení severne od Závodia, z vrchov nad Chlmcom a pri Brodne. Paľba sa ozývala zvlášť dopoludnia a v skorých popoludňajších hodinách. Naše delostrelectvo, mínomety a ostatné zbrane nedovoľovali nepriateľovi udržať sa ani do večera. Sovietske a československé vlajky viali nad mestom.“
Vojská po oslobodení Žiliny pokračovali v prenasledovaní nepriateľa ďalej na západ. V nasledujúcich dvoch dňoch priniesli slobodu obciam v západnej časti Žilinského okresu a mestu Bytča. Víťazne tým dovŕšili boj proti okupantom, ktorý práve v tomto priestore začínali povstalci v posledných augustových dňoch roku 1944.
Dušan Halaj, CSc.
Zdroj: Žilinský večerník č 17, strana 19, dňa 19.4.2005
