Letné kino – amfiteáter: Rozdiel medzi revíziami

Aktuálna revízia z 16:02, 16. august 2022

Letné kino – amfiteáter

Žilina mala v minulosti mnohé kiná, ich činnosť máme zaznamenanú od začiatku 20. storočia. Medzi najvýznamnejšie a najznámejšie možno zaradiť letné kino – amfiteáter na Bôriku. Mnohým starším Žilinčanom ostali spomienky na toto kino, ktoré bolo súčasťou Bôrického parku. S nostalgiou spomínajú na letné večery strávené so svojimi láskami, neraz zababušení v dekách, ale i s kamarátmi a rodinami pri sledovaní filmov, hudobných a tanečných skupín. Aj mnohí mladší si pamätajú toto kino, hoci skončilo svoju činnosť v roku 2004. Treba zdôrazniť, že letné kino nebolo len fenoménom nášho mesta. Nachádzali po celom vtedajšom Česko-Slovensku, pričom v niektorých mestách sa areál amfiteátra využíva dodnes. Myšlienka vybudovať amfiteáter v Žiline vznikla v roku 1949, výstavba začala v roku 1950. Stavbu zabezpečoval Československý štátny film, krajská správa v Žiline, vlastný pozemok však patril mestu, ktoré súhlasilo s použitím pozemku na tento účel. Kino malo oficiálny názov Letné kino Bôrik. Najprv bolo hľadisko postavené v rovine, čo samozrejme bolo prekážkou pri sledovaní filmov. Preto v roku 1958 začali práce na novej podobe hľadiska, ktoré sa zvažovalo, rekonštruovali premietaciu kabínu, sociálne zariadenia a vstup. Pre zlé počasie nemohol byť amfiteáter slávnostne otvorený v máji 1959, ale až 13. júna 1959. Vtedy Národné divadlo z Prahy odohralo operu Dalibor za účasti 7800 divákov! Pri otvorení dostal amfiteáter názov Kino Mier, názov nebol nikdy zmenený. Od tohto času patrilo kino pod Park kultúry a oddychu v Žiline. V roku 1959 začalo mesto na Bôriku budovať aj druhý amfiteáter, avšak pre zlé terénne podmienky – podmočenie terénu – výstavbu nedokončili. Od roku 1952 bol v Československu každoročne v lete Filmový festival pracujúcich. Premietali nielen filmy slovenskej a českej produkcie, ale i zahraničné zo Sovietskeho zväzu, Maďarska, ale aj Francúzska, Talianska, USA a iných štátov. Predstavenia začínali večer o 21.30. Filmy premietali pre veľký záujem aj v kinách Fatra a Úsvit. Pred premietaním boli v amfiteátri vystúpenia tanečných, folklórnych a hudobných skupín. Čísla, ktoré priniesla dobová tlač, dokumentujú obrovský záujem o niektoré filmy. Napríklad v roku 1973 na premietaní filmu Oslobodenie sa zúčastnilo vyše 7000 divákov, Orlie pierko videlo 6100 divákov a americký film Bullitov prípad 5811 divákov. Na vystúpeniach Lúčnice, SĽUK-u, Karla Gotta, Evy Pilarovej, Dalibora Jandu, Petra Spáleného, Marty Kubišovej bola mimoriadna účasť Žilinčanov i obyvateľov okolia. Areál kina bol ohradený v roku 1956 drôteným pletivom. V roku 1965 rekonštruovali premietaciu plochu a kabínu, sociálne zariadenia a pribudol i betónový plot. Ani ten však nezabránil mnohým mladým záujemcom vidieť predstavenia zadarmo, takže počty divákov, uvádzané z predaných vstupeniek, boli určite vyššie. Mladí, ktorí sa takto dostali do areálu, sedávali na lúke, zvanej zelená zóna.

Amfiteáter patril do vlastníctva mesta, v správe ho mal Park kultúry a oddychu v Žiline a po zániku tejto organizácie v roku 1992 prešiel pod mestskú správu kín. V roku 1994 mesto Žilina uzavrelo nájomnú zmluvu so spoločnosťou Tatrafilm, ktorá ho prevádzkovala až do roku 2004. V roku 2004 mesto areál kina predalo súkromnej spoločnosti, táto ho v roku 2005 asanovala, čo vyvolalo búrlivé reakcie verejnosti. V roku 2010 tu súkromný investor postavil rezidenčný komplex Amfiteáter, ktorý názvom pripomína bývalé kino, ktoré milovalo niekoľko generácií Žilinčanov. Ich nostalgické spomienky pretrvávajú dodnes, žiaľ, letné kino ľudovo amfík ako nositeľ kultúry, ale i spoločenského života, sa v našom meste stratilo.

Autori: Peter Štanský a Jozef Feiler