Jozef Červinka – žilinský záhradník: Rozdiel medzi revíziami

Aktuálna revízia z 17:46, 9. august 2022

Jozef Červinka – žilinský záhradník

Osobnosť tohto žilinského záhradníka bola v minulosti pomerne neznáma. Len vďaka archívnemu a osobnému výskumu, publikovaného vo viacerých prácach, sme spoznali jeho dielo a prínos pre Žilinu. Tu vybudoval moderné parky, ktoré využívame dodnes a veľkou mierou prispel k rozvoju a skrášleniu mesta.

Ako vyučeného záhradníka na Nižšej záhradníckej škole vo Vítkoviciach ho od roku 1932 zamestnali v Rajeckých Tepliciach, kde Revírna bratská pokladnica z Ostravy budovala nový kúpeľný park. Spolu s manželkou Emíliou a dcérou Alenou tam býval a pracoval do roku 1939. Žilina mala v tom čase svoje záhradníctvo najprv v priestoroch pri škole na Zaymusovej ulici a potom na Bôriku, ktoré viedol Jozef Bayer. Boli tam veľké skleníky, pareniská, stromčeková škôlka a plochy okrasných kvetov, ktoré potom sadili v rôznych častiach mesta. V roku 1939 predstavitelia mesta schválili novú veľkolepú myšlienku výstavby parkov. Takto sa obnovili alebo vznikli nové parky, väčšinou pomenované ako sady. Najväčším dielom Červinku a jeho spolupracovníkov z mestského záhradníctva bol Sad slovenskej slobody na Bôriku, ktorý po roku 1945 mal názov Červinkov, od roku 1946 Stalinov sad, od roku 1964 Sad mieru, dnes Park Ľudovíta Štúra. Medzi jeho diela patrí i dnešný Sad na Studničkách, ktorý mal pôvodne názov Sad Adolfa Hitlera, potom Rooseveltov a neskôr Gorkého sad. Vytvoril i Sad športu pred futbalovým štadiónom a park na Námestí slobody (dnes Mariánske námestie). Jediným dielom, ktoré bolo pôvodne plánované a nevzniklo, bol Ľudový sad, ktorý sa mal vybudovať na ploche po zregulovaní Rajčianky. Okrem toho sa počítalo i s menšími sadovými a parkovými úpravami na jednotlivých uliciach a verejných priestranstvách a tiež parkovými úpravami pri Novom cintoríne – dnes Cintorín sovietskych vojakov.

Získanie Jozefa Červinku do služieb mesta bolo veľmi zaujímavé. Mesto hľadalo záhradníka, ktorý už niečo dokázal. Jozef Červinka inovačnou výsadbou kúpeľného parku v Rajeckých Tepliciach, pokusmi pri šľachtení kvetov a drevín a úspechmi na záhradníckych výstavách dokázal, že by bol správnym človekom pre skrášlenie Žiliny. V roku 1939 mu ponúklo mesto, aby prešiel do jeho služieb ako mestský záhradník s tým, že mu zabezpečí povolenie zamestnať sa ako cudziemu štátnemu príslušníkovi za výhodných platových podmienok. Na základe osobnej i písomnej intervencie starostu mesta JUDr. Vojtecha Tvrdého dostal Červinka povolenie vykonávať prácu mestského záhradníka na obdobie jedného roka od 15. februára 1940 a potom každý rok znova. Mesto mu poskytlo ubytovanie priamo v areáli mestského záhradníctva v dvojizbovom dome, kde mu platilo elektrickú energiu a kúrenie. V roku 1941 mu vyplatili mimoriadnu odmenu 1500 Ks. V roku 1944 dostal menovanie do definitívnej služby ako mestský zamestnanec s penziou. Dokonca v konkurze vypísanom mestom získal všetky hlasy členov konkurznej komisie. Bol to výsledok jeho päťročnej práce pri zakladaní nových parkov mesta a obnove najstaršieho mestského parku, dnes Sadu SNP. Najviac práce odviedol Červinka a jeho desať spolupracovníkov pri budovaní Sadu slovenskej slobody na bôrických Svinských pažitiach v roku 1941, kde bolo pôvodne smetisko, močiare a voľne tiekol neregulovaný potok Všivák. Ten mesto vyregulovalo v podstate do dnešnej podoby nákladom vyše 600 000 Ks. Vyviezli odtiaľ niekoľko tisíc vozov zeme, do roviny zrovnali menší kopec a zem následne splanírovali, čím vznikla podoba dnešného parku. Na konci parku bola nová reštaurácia Kamélia, ktorú premenovali po roku 1945 na Červinkovu reštauráciu.

Park mal celkovú výmeru 39,1 hektárov. Už po dvoch rokoch Červinkovej činnosti konštatovali zástupcovia mesta plnú spokojnosť s jeho prácou, ale i s faktom, že priniesol so sebou veľké množstvo rastlín, hľúz a semien z vlastných zásob, z ktorých rozmnožil pre mesto niekoľko tisíc kvetín a tieto použil v mestských parkoch, a tak nezištne ušetril mestu veľké finančné prostriedky. Pre zaujímavosť uvádzame, že v roku 1942 bolo vo všetkých parkoch mesta 1500 druhov kvetín, z toho bolo v tom roku vysadených 68 400 kusov zo 426 druhov. V Sade slovenskej slobody bolo vysadených 25 000 , v Hlinkovom 35 000, v Hitlerovom 970, pri škole oproti evanjelickému kostolu 1510, pri škole Na Závaží 1110 kusov, pri meštianke 2120 kusov, pri škole na Zaymusovej ulici 585 kusov, na balkóne finančného paláca 300 kusov kvetín. Medzi nimi boli napríklad canny, pelargónie, petúnie, šalvie, dahlie, begónie, orchideje a mnohé iné rastliny. Celkovo treba prácu Jozefa Červinku pre mesto hodnotiť veľmi kladne, zanechal po sebe nielen súčasný Sad Ľudovíta Štúra, Sad na Studničkách, ale stal sa tiež legendou pre svoju tvorivú prácu, poctivosť a prístup k pracovným povinnostiam. Žilinec Andrej Dvorecký (1929) spomína na Červinku ako na vychýreného záhradníka, za ktorým prišli z Prahy a lanárili ho do služieb tohto mesta vidiac výsledky jeho práce v Žiline i Rajeckých Tepliciach. On to však odmietol a zostal Žiline verný. Po vypuknutí SNP odišiel Jozef Červinka k partizánom, po potlačení povstania sa vrátil na prelome októbra a novembra 1944 domov a naďalej pracoval v službách mesta. Následne ho nemecká polícia 25. decembra zaistila a uväznila spolu s manželkou a dcérou. Kým maloletú dcéru prepustili na druhý deň, manželku prepustili z väzenia až 5. januára 1945, kedy sa stretla s manželom poslednýkrát v živote. V čase medzi 5. až 8. januárom 1945 bol Jozef Červinka príslušníkmi nemeckej polície zastrelený a pochovaný v masovom hrobe v Lesoparku Chrasť. V máji 1945 ho spolu s inými exhumovali a slávnostne pochovali na Starom cintoríne. Dnes stojí na mieste masového hrobu v Chrastí pamätník s jeho menom (žiaľ nesprávnym – Červenka) a menami ďalších 31 zavraždených partizánov. Mesto Žilina si uctilo pamiatku Jozefa Červinku v roku 2021 pomenovaním parku na sídlisku Vlčince jeho menom. Nachádza sa nad Hlbokou cestou medzi Vlčincami I a IV. Jozef Červinka sa narodil. 1. februára 1904 v Moravskej Ostrave a zomrel v januári 1945 v Žiline.

Autori: Peter Štanský a Jozef Feiler