Hotel Rémi – Polom: Rozdiel medzi revíziami

Aktuálna revízia z 16:28, 3. júl 2022

Hotel Rémi – Polom

Pred prvou svetovou vojnou sa v desaťtisícovej Žiline nachádzalo šesť hotelov. Boli to hotely Folkmann, Hungária, Panský dom, Reich, Riesz a Rémi. Tieto hotely, ku ktorým pribudli po roku 1919 Metropol a Tatra, tvorili po roku 1945 základnú sieť žilinských hotelov. Až v polovici sedemdesiatych rokov 20. storočia postavili hotel Slovakia, v tom čase najmodernejší v meste.

Pred jeho postavením bol najväčším a najluxusnejším hotelom v Žiline hotel Rémi, dnes Polom. Vďaka vynikajúcej polohe oproti železničnej stanici využívali jeho služby obchodníci a návštevníci mesta, tu prenocovali, občerstvili sa a v neposlednom rade uzatvárali obchody. Hotel vybudoval Henrich Rémi (1859, Anrychów Poľsko – 1928, Žilina). V roku 1892 si zmenil svoje pôvodné meno Ziegeltuch (Ziegel je po nemecky škridla alebo tehla a Tuch šatka) na vznešenejšie Rémi. Do Žiliny prišiel koncom 19. storočia, kde v roku 1895 vybudoval prvé sídlo hotela Rémi na dnešnej Národnej ulici oproti dnešnému hotelu Polom, dnes má dom č. 28. Keďže jeho podnikanie bolo úspešné, potreboval väčší priestor a rozhodol sa investovať do stavby úplne novej budovy. V roku 1907 kúpil od stavebného podnikateľa Karola Grüna jednoposchodovú budovu hotela, ktorá patrila medzi najkrajšie secesné stavby mesta. Vstup bol z dvoch strán – od dnešnej Hviezdoslavovej ulice i z Národnej ulice, vtedy Koššútovej ulice. V roku 1914 ho charakterizuje žilinský učiteľ Géza Rózsa v sprievodcovi po Žiline ako veľmi dobrý hotel poskytujúci ubytovanie v pekných izbách. Hotel mal kaviareň a jedáleň na prízemí a vo vyvýšenom suteréne pre menej solventnú klientelu hostinec, kde sa tiež dalo najesť. Mnohí si ho pamätáme ako samoobslužnú jedáleň KORZO, v súčasnosti je tam kasíno. Už v roku 1911 bola pred hotelom pekná terasa – treba pripomenúť, že vtedy tadiaľ nejazdili autá, ale konské fiakre. V tom čase mal hotel na streche kovovú konštrukciu s názvom HOTEL RÉMI SZÁLLODA (hotel), medzi prízemím a poschodím bol nápis RÉMI KÁVÉHÁZ (kaviareň). Ubytovanie poskytoval v 30 izbách v cene od 1,50 do 8 korún. Po roku 1919 sa už v oficiálnom označení hotela názov szálloda nepoužíval, z Henricha Rémiho sa stal Jindřich, pred hotelom a stanicou vzniklo Wilsonovo námestie a z ulice Ľ. Koššúta sa stala Masarykova ulica. Ale zmeny pokračovali i ďalej. V roku 1924 pristavili jednoposchodovú secesnú budovu s manzardami na Hviezdoslavovej ulici podľa projektov Ludvíka Kantúrka a pristavaná bola i dvorová časť hotela. Zlaté časy hotela pokračovali aj naďalej vďaka rozvoju obchodu i priemyslu v meste. Hentich Rémi v roku 1928 požiadal o stavebné povolenie na nadstavbu hotela na tri poschodia. Zároveň chcel na vyvýšenom prízemí postaviť terasu. Okresný úrad vydal v júni 1928 povolenie na stavbu, ale bez spomínanej terasy. Stavbu projektoval Jozef Konrád, bratislavský architekt, predstaviteľ funkcionalistickej architektúry a purizmu – čistej architektúry, vyznačujúcej sa hľadaním účelovej dokonalosti. Je určite zaujímavé, že tak náročnú stavbu zvládli zrealizovať vtedajšou technikou a najmä ľudskými silami za necelé dva mesiace! Viac problémov sa však vyskytlo so zámerom vybudovať terasu. Pri hoteli bola od roku 1925 benzínová pumpa, ktorú majitelia hotela chceli zrušiť, lebo vôňa benzínu sa šírila do hotela i na zamýšľanú terasu. Dokonca v roku 1934 tu boli funkčné dve pumpy. Napriek tomu v roku 1931 postavili Rémiovci terasu podľa projektov ing. Armina Windholza. Terasu dlhú 25 metrov so šírkou vyše štyroch metrov osvetľovali dve 32 wattové sviečkové lampy. Budova hotela získala po týchto úpravách úplne iný charakter.

Hotel bol stále veľmi výnosný. Schádzali sa tu bohatí veľkoobchodníci s drevom a inými komoditami, ale aj cezpoľní, ktorí pri rýchlom obede uzatvárali predaj i nákup rôzneho tovaru a potom cestovali zo stanice ďalej. Honosný hotel na vysokej úrovni sa stal aj miestom stretnutí rôznych záujmových skupín a združení. Vo februári 1926 sa tu konal celoslovenský zjazd Ľudového zväzu Židov, v 40. rokoch si ho na svoju schôdzku vybralo Združenie príslušníkov priemyslu, živností a peňažníctva. Častou klientelou boli i umelci a intelektuáli, osobnosti celoslovenského významu. Medzi hosťami nechýbali Vincent Hložník, Ľudovít Fulla či Andrej Barčík, svoju vôbec prvú výstavu na Slovensku tu mal Imro Weiner-Kráľ vo februári 1930. Chodievali sem právnici, ako bol Ernest Žabkay, sudca Jozef Feldek – otec spisovateľa Ľubomíra Feldeka, spisovatelia bratia Štefan a Belo Letzovci, chirurg Gejza Kauzal a iní. Pri biliarde, šachu i kartách tu prežili rôzne skupiny Žilinčanov príjemné chvíle a zábavu, hotel bol tiež miestom výmeny informácií a noviniek. V rokoch 1929 – 1934 mal hotel 85 izieb, ceny záviseli od poschodia či výhľadu: za jednoposteľovú s výhľadom na stanicu sa platilo 23 Kčs, s výhľadom do dvora len 18, za vykúrenie sa priplácalo 5 Kč, aj keď hotel mal ústredné kúrenie. V tom čase už hotel patril deťom Jindřicha Rémiho a jeho manželky Ilony Weilovej. Hotelovú časť mala dcéra Šarlota, vydatá Herschová, reštauráciu a kaviareň syn Alfréd, druhý syn Pavel získal ročnú podporu na štúdiá 80 000 Kčs do dovŕšenia 26. roku.

Po roku 1940 bol hotel arizovaný. Od roku 1941 vykonával správu hotela Silvester Zeisel, hostinský z Nemeckého Pravna, priženený do Žiliny, ktorý ho v roku 1943 aj vlastnil a vzápätí predal nemeckému spolku Deutsches Heimatswerk z Bratislavy. Je pozoruhodné, že Zeisel, vedomý si významu obchodnej značky Palace hotel Rémi, sa usiloval toto označenie na priečelí budovy ponechať, pričom v písomnom styku prešiel na označenie Palace hotel. V roku 1942 však musel názov Rémi odstrániť a zmeniť na Hotel Zeisel. V súvislosti s hotelom Zeisel a jeho majiteľom sa v roku 1942 objavila v tlači zaujímavá správa. V piatok 6. novembra 1942 sa z bratislavského mestského múzea stratili vzácne antické skvosty, ktorých muzeálnu hodnotu vyčíslili na vyše 200 000 korún. Na druhý deň zadržali muža, ktorý vzbudil pozornosť veľkorysým utrácaním peňazí práve v žilinskom hoteli Zeisel. Keď ho na policajnom úrade prehľadali, našli u neho veľké množstvo zlata a zlatých predmetov, ktorých opis sa zhodoval s popisom odcudzených predmetov z bratislavského múzea. Muž sa nakoniec ku krádeži priznal. Vypovedal, že pricestoval do Žiliny ešte v piatok a ubytoval sa v hoteli Zeisel, kde si spríjemňoval život šampanským. Odcudzené skvosty si uložil k majiteľovi hotela Silvestrovi Zeiselovi.

V máji 1945 v hoteli sídlila repatriačná komisia, ktorá sa starala o ľudí vracajúcich sa z nemeckých koncentračných táborov. Zároveň tu boli ubytovaní i dôstojníci sovietskej armády. V auguste 1945 vydal MsNV Žilina rozhodnutie o premenovaní hotela na hotel Moskva. V tom čase si pôvodná vlastníčka Šarlota Herschová a jej brat Pavel uplatnili na súde reštitučný nárok a v roku 1946 im bol hotel Rémi vrátený. Po roku 1948 bol však hotel znárodnený. V septembri bola na hotel uvalená národná správa a v roku 1950 ho získal Hostiteľský komunálny podnik mesta Žiliny – predchodca Reštaurácií. Tie hotel v roku 1951 podľa projektu arch. Ferdinanda Čapku prestavali. Potom na prvom poschodí bolo 25 izieb, na druhom 27 a na treťom 16 izieb. Hotel dostal meno Polom podľa známeho vrchu Malej Fatry, kde v roku 1945 prebiehali boje, vedúce k oslobodeniu Žiliny. Názov Polom sa potom už nezmenil, aj keď v povedomí starších Žilinčanov to bol stále hotel Rémi. V roku 1953 prevzali hotel Reštaurácie a od roku 1965 bol pod správou Stredoslovenských hotelov Ružomberok, ktoré sa v roku 1971 premenovali na Interhotely. V rokoch 1979 – 1985 nadstavili tretie poschodie s výťahom. V roku 1990 mal hotel 105 lôžok a dva apartmány. Na prvom poschodí bola kaviareň s večernou prevádzkou a hudbou, jedáleň, modrý a ružový salónik. V suteréne hotela bola samoobslužná reštaurácia Korzo. V roku 1990 mal hotel 30 zamestnancov a 100 učňov. O rok neskôr ho reštituoval syn Šarloty Herschovej, známy martinský lekár Jozef Holan, ktorý hotel následne predal novému majiteľovi. Ten hotel rekonštruoval do súčasnej podoby. Básnik Ľubomír Feldek venoval hotelu svoju báseň pod názvom Hotel Polom storočný elegán.

Autori: Peter Štanský a Jozef Feiler