Boj o Strečniansku úžinu: Rozdiel medzi revíziami

Aktuálna revízia z 15:49, 26. august 2008

Prvé boje na severozápadnom úseku frontu SNP - obrana Strečnianskej tiesňavy

Po opustení Žiliny 30. augusta 1944 sa úsilie žilinskej povstaleckej posádky a zmobilizovaných mužov o zastavenie postupujúcich okupantov sústredilo na úzku tiesňavu medzi Strečnom a Dubnou skalou. Z taktického hľadiska bol tento priestor pre obrancov výhodný (úzka dolina, takmer neschodné strminy Malej Fatry). Jeho dobytie malo veľký operačný význam pre okupantov pri realizovaní plánu rýchleho obsadenia územia severozápadného Slovenska, preniknutí do Turca a k Banskej Bystrici.

Velenie bojovej skupiny Turiec (veliteľ pplk. Emil Perko) a veliteľ úseku v Strečnianskej tiesňave mjr. Jozef Dobrovodský rozdelili povstaleckým vojakom v súčinnosti s partizánmi úlohy nasledovne: Prápory kpt. Karola Repašského a kpt. Teodora Šlajcharta po presune zo Žiliny zaujali obranné postavenie na ľavom brehu Váhu. Predná stráž bola postavená na úpätí pod Strečnianskym hradom. Do obrany tu bola začlenená aj jednotka francúzskych partizánov pod velením kpt. Georgesa de Lannuriena, ktorá zaujala pozíciu medzi železničným mostom a zákrutou cesty oproti Starému hradu. Jej úlohou bolo zabrániť preniknutiu nemeckých tankov do hĺbky obranného postavenia povstalcov na ľavom brehu Váhu.

Pravý breh Váhu a výšiny západne od Starého hradu mala brániť rota partizánov 1. čs. partizánskej brigády gen. M. R. Štefánika. Jednotka však do rána 31. 8. 1944 do tohto úseku obrany nedošla.

Obranu na ľavom brehu Váhu posilnila ešte popoludní 30. 8. čata ľahkých tankov a pešia rota z práporu kpt. Jobáka z martinskej posádky. Mínerská skupina z 1. Štefánikovej brigády pripravila nálože na uvoľnenie skalnej masy nad cestou Vrútky – Žilina. Hradskú pod strečnianskou skalou sa však nepodarilo zavaliť. Ďalšia mínerská skupina npor. Peškeho mala vyhodiť železničné mosty pod strečnianskou skalou. Akcia sa úplne nevydarila, výbušnina (astralit) mosty len nadvihla. Ani cestu a tunely povstalci nedokázali zatarasiť pre nedostatok trhavín a potrebných strojov.

Teodor Šlajchart na tieto momenty spomína: „Obsadili sme priestor za zrúcaninou Strečnianskeho hradu, potom nad obcou Strečno. Vytvorili sme tam palebné ohniská. Dole celkom pri Váhu bola nasadená jednotka francúzskych partizánov, ktorá obsadila meander Váhu až po Starhrad. Vpravo na ňu nadväzovala Repašského jednotka. V popoludňajších a večerných hodinách 30. augusta sme budovali obranu. Jej ohniská pozostávali z menších jednotiek – ľahký guľomet a okolo neho pešie zbrane, pušky a samopaly.“

Prvý nápor okupantov

Sústredený útok na Strečniansku tiesňavu podnikli okupanti 31. 8. 1944. Chceli sa z chodu zmocniť Vrútok a Martina a otvoriť si cestu do Banskej Bystrice. Prvý ozbrojený kontakt s nepriateľom opisuje T. Šlajchart takto: „Asi o 8, 50 h nepriateľ zaútočil. Pravdepodobne neočakával silnejší odpor a mal v úmysle po krátkej prestrelke pokračovať v rýchlom prenikaní ďalej do údolia Váhu. Začal nás ostreľovať mínometmi. Paľba prichádzala zo smeru od Stráňav a smerovala na obec Strečno a na zrúcaniny Strečnianskeho hradu. Potom došlo k útoku z vŕšku Zvonica a od Váhu a koncentrovalo sa to v ústí do Strečnianskej tiesňavy. Keď sme prvý peší útok nepriateľa trvajúci asi jeden a pol hodiny spolu s Francúzmi odrazili, nepriateľ sa stiahol do priestoru severne od dediny Strečno. Potom sa okupačné jednotky začali presúvať na druhý breh Váhu gumenými člnmi a využili aj kompu. Tankami sa nemecké jednotky priblížili až k Strečnu, takmer pod zrúcaniny hradu.“

Druhý útok uskutočnili okupačné jednotky už za účasti tankov 31. augusta poobede. Za tankami postupovala pechota, časť asi v sile dvoch práporov na obrnených transportéroch. Keďže povstalci nemali protitankové zbrane, snažili sa paľbou z pechotných zbraní oddeliť nepriateľskú pechotu od tankov. Útočiaci na pravom brehu Váhu bez odporu prenikli až do priestoru Starého hradu. Tanky útočiace po ľavom brehu rieky doprevádzali silné pešie jednotky. Nepriateľské tanky prenikli do určitej vzdialenosti v tiesňave, ale tam narazili na jednotku francúzskych partizánov, ktorí mali protitankovú výzbroj. Došlo k dosť prudkému protitankovému boju. Nepriateľa sa ešte podarilo zastaviť. V kritickej chvíli zasiahli Francúzi strelou z protitankového kanóna vedúci nepriateľský tank na ceste vľavo od železničného mosta. Ďalšiemu tanku výstrelmi z protitankovej pušky rozstrieľali húsenicový pás. „Vtom sa stalo,“ spomína T. Šlajchart, „čo sme nepredpokladali. Začala silná paľba z pravého brehu Váhu od zrúcanín Starhradu. Tento úsek zostal neobsadený a nepriateľ získal bez boja dominujúce výšiny na pravom brehu. Bočnými paľbami napadol náš obranný úsek, pričom spôsoboval značné straty najmä oddielu francúzskych partizánov. Boj však pokračoval a vstúpili doň martinskí tankisti. Výstrelom zo samohybného dela zničili ďalší nepriateľský tank, ale naše postavenie na pôvodnej obrannej čiare sa stalo aj tak neudržateľné. Boli sme nútení ustúpiť na výšinu Rakytie – Domašín a viesť zdržiavací boj.“

Jednotky práporu kpt. Repašského zostali zatiaľ na svojom mieste v hĺbke obrany a čata tankov z Martina pod velením por. Bodnára sa po nevydarenom výpade na obec Strečno stiahla za zákrutu cesty oproti Starému hradu. Okupanti obec obsadili. V obecnej kronike je o týchto udalostiach napísané: „Dňa 31. augusta 1944 blížia sa nemecké motorizované oddiely k Strečnu. Obec je skoro prázdna. Začína boj ťažkých zbraní. Nemci ostreľujú hrad a povstalecké delostrelectvo páli do autokolón. Nemci s tankami vtiahli do obce a podpálili veľkostatok. Na okraji obce zastrelili jedného občana. V Strečne nastala prvá bojová noc. Nemeckí vojaci sa rozmiestnili po domoch. Mužov, ktorých našli doma, sústredili do miestneho hostinca, kde museli prenocovať. Dňa 1. septembra dal nemecký veliteľ starostovi obce príkaz, aby zariadil návrat občanov z hôr domov. Málo bolo tých, čo túto výzvu uposlúchli. Pred obedom potrebovali okupanti chlapov na odstraňovanie prekážok, ktoré na štátnej ceste urobili partizáni. Naložili do auta 55 mužov, zväčša z hostinca, a zaviezli ich až nad dvojkoľajný tunel. Povstalci začali ostreľovať Nemcov, čo spôsobilo všeobecný chaos. Chlapi sa dali tiež na útek...“

Boje v tiesňave 1. – 3. septembra

Novozaujaté obranné postavenie povstalcov už nebolo také výhodné ako mali predtým. Prvého septembra dopoludnia obrancovia rozmiestňovali svoje jednotky do bojových postavení v malých skupinách. Využívali terénne vyvýšeniny a na svahu nad ľavým brehom Váhu vytvárali ohniská odporu. Okolo poludnia sa situácia stala neprehľadnou. V členitom teréne sa nemecké jednotky premiešali s povstaleckými. Veliteľ obranného úseku mjr. Dobrovodský vydal rozkaz na vytvorenie kruhovej obrany a boj vo forme oporných bodov. Okupanti obišli Rakytie (kóta 749) a zaútočili v smere Grúň. Povstalci z práporu kpt. Repašského útok odrazili. Podvečer boli prerušené takmer všetky spoje, čo znemožnilo komunikáciu medzi veliteľom obrany v Dubnej skale a veliteľmi jednotlivých úsekov. Z Martina prišla posila tam, kde sa nepriateľovi podarilo preniknúť do obrannej zostavy povstalcov.

Na pravom brehu Váhu nepriateľské jednotky 1. septembra prenikli do priestoru kóty 663. Povstalci zosilnili obranu jednou rotou s úlohou udržať Panošinú. Proti útokom nepriateľa tu bola zasadená aj mínerská skupina z 1. Štefánikovej brigády, ale musela so stratami ustúpi (1 mŕtvy a piati ranení). Povstalecká obrana v Strečnianskej tiesňave začťala dostávať trhliny. Pešie jednotky nestačili zadržať postup motorizovaných okupantov. Chýbala podpora letectva. Major Dobrovodský nariadil stiahnuť obranu na čiaru Grúň – Košariská.

„Druhý september,“ spomína T. Šlajchart, „bol pre nás najťažším dňom, kedy došlo tiež k najväčším stratám. Tankisti stratili štyri tanky. Nepriateľ uskutočnil prvý nálet lietadlami. Chcel sa chodom zmocniť Martina a otvoriť si cestu na Banskú Bystricu. V dôsledku bombardovania niektorí naši vojaci nevydržali a vzdialili sa z obranného postavenia. Aj z našej jednotky to strhlo 8 – 10 ľudí, no neskôr prišli za nami. Pri takejto bojovej situácii, ktorú prežívali prvý raz v živote, nebolo sa čomu diviť. Mali sme aj viacej ranených. Najväččšie škody nám spôsobovala mínometná paľba a keď nepriateľ použili letectvo a zosilnil útoky, došlo tiež k väčším stratám na ľuďoch. Všetkých, ktorí boli ranení, odniesli do práporného obväzišťa. Jedno bolo kúsok za obranným postavením, druhé pri Dubnej skale. Ťažšie ranených odsunuli do martinskej nemocnice. Naša jednotka nemala vyhradené oddychové priestory. Nocovali sme tam, kde predchádzajúceho dňa skončil boj. Náš pravý sused – oddiel francúzskych partizánov – sa večer stiahol do svojho ubytovacieho priestoru v Sklabini a zasa zavčas ráno nastúpil do bojovej situácie. Nepriateľ v noci činnosť nevyvíjal, nočné akcie nepodnikal. My sme boli vybavení tak, že sme si mohli zariadiť odpočinok do svitania. Vojaci spali v stanoch prikrytí celtami.“

V priebehu 2. septembra nepriateľ po celý deň podnikal koncentrované útoky na postavenia povstalcov. Zväčša sa ich ešte podarilo odraziť. Oddiel francúzskych partizánov za podpory delostrelectva začal útok na kótu 451 a dostal sa až na vrchol kopca. Vzhľadom k situácii ostatných povstaleckých jednotiek dostal rozkaz stiahnuť sa späť. V boji utrpeli Francúzi značné straty. Vyhasli v ňom životy ppor. Jeana Tomasiho, René Jalaisa, Bernarda Rosembluma a Marcela Tarrièra a troch Juhoslovanov. Na statočnosť Francúzov veliteľ obranného úseku mjr. J. Dobrovodský spomínal takto: „Keď mi kpt. de Lannurien podával správu a bilanciu týchto bojov, statočne skrýval slzy v očiach nad stratou svojich bojových druhov. Nariadil som vystriedať francúzsku jednotku a táto zarmútená stratou kamarátov odchádzala z úseku so zvesenými hlavami. V kapitánovi de Lannurienovi sa ozval vojak a ráznym povelom „En trois!“ (trojstup) sformoval zbytok skupiny do vojenského útvaru nezvyklého v bojovom úseku. Videl som, že tým chcel demonštrovať odhodlanie bojovať proti pokoriteľom Francúzska aj napriek utrpeným stratám.“

Okolo 17. hodiny okupanti nasadili do boja silný zväzok lietadiel. Bomby a palubné zbrane lietadiel spôsobili rozvrat v jednotkách povstalcov, ktoré boli rozptýlené. Aj koncentrované zasadenie nepriateľského delostrelectva a mínometov spôsobilo obrancom značné straty. Po opätovnom zorganizovaní povstalcov do rôt bola vytvorená obranná línia od zastávky Dubná skala po Panošinú. Na podporu obrany Strečnianskej tiesňavy boli 2. septembra večer prisunuté posily – prápory kpt. Vytalaja, kpt. Oškvarka a dve delostrelecké batérie.

Rozmiestňovanie jednotiek do obranných postavení pokračovalo v noci z 2. na 3. septembra. Dve pešie roty a dve čaty s ťažkými guľometmi zaujali pozície na ľavom brehu Váhu a ďalšia pešia rota a guľometná čata posilnili obranu na pravom brehu rieky.

Tretieho septembra sa povstalecké jednotky pokúsili o znovuzískanie Strečnianskej tiesňavy, ale bezúspešne. Prápor kpt. Vitalaja bojoval na ľavom brehu Váhu západne od hradskej Vrútky – Žilina. Pri útoku tank čatára Karola Pukančíka na ceste k osade Jánošíkovo na pravom brehu rieky bol nastrelený zamaskovaným nemeckým delom. Pokusy povstaleckej pechoty likvidovať toto palebné postavenie neboli úspešné. Okupanti vždy spustili priehradnú paľbu a znemožnili preniknúť povstalcom do tiesňavy. Asi o 16. hodine nemecké lietadlá bombardovali postavenia povstalcov. Nemecká pechota a tanky súčasne začali útok od kóty 904 a obsadili Dubnú skalu. Prápor kpt. Oškvarka, bojujúci aj na pravom brehu Váhu, musel ustúpiť a zaujal postavenie severozápadne od priekopy. Prápor kpt. Vitalaja sa po ústupe opäť sformoval v priestore Vrútok. Stratil 30 mužov a 20 bolo ranených. Z boja boli vyradené tiež 4 tanky povstalcov a samochodka (padol des. asp. Buca). V priebehu dňa dve delostrelecké batérie pod vedením npor. Kajúcha a npor. Štefunku posilnili povstaleckú obranu na juhovýchodnom okraji Vrútok. Západne od Vrútok bola zasadená ďalšia delostrelecká batéria pod velením por. Ružičku. Stanovište veliteľa obranného úseku mjr. Dobrovodského bolo premiestnené tiež do Vrútok.

Záver bojov v Strečnianskej tiesňave

Štvrtý september bol posledným dňom bojov vo východnom ústí Strečnianskej tiesňavy. Teodor Šlajchart hodnotil posledný deň pôsobenia jeho práporu v Strečnianskej tiesňave takto: „Obrannú líniu pri Dubnej skale sme zaujali ráno. Priestor od zastávky Dubná skala smerom k Vrútkam sme obsadili dvomi rotami. Vpravo od nás prišli nové jednotky. Okolo 9. – 10. hodiny bola už mimoriadne silná delostrelecká a mínometná príprava, tesne pred obedom silný nálet strmhlav útočiacich lietadiel JU – 87. Nepriateľ oproti zvyklostiam zaútočil aj v neskorých popoludňajších hodinách. Vyrazili 8 – 10 tankov. Nasledovali ich obrnené transportéry a dosť veľká časť pechoty postupovala za nimi. Útok nebol prudký, išli pomerne pomaly, narazili na protitankovú obranu a zastavili sa. My sme sa tento moment snažili využiť k oddeleniu pechoty od tankov, čo sa nám aj podarilo. Obrnené transportéty však postupovali ďalej. Pechota, ktorú sme odrezali, musela viesť boj s našimi jednotkami, časť postupovala ďalej. Neskôr sme počuli, že sa bojuje na okraji Vrútok.“

Okolo 16. hodiny nepriateľské lietadlá bombardovali postavenia povstalcov na okraji Vrútok. Nemci súčasne spustili delostreleckú prípravu. Od Dubnej skaly vyrazili do útoku nemecké tanky. Povstalci museli ustúpiť. Okolo 22. hodiny nemecké okupačné jednotky obsadili Vrútky.

Na 6. september pripravovali povstalci protiútok s cieľom dobyť späť priestor Vrútky – Priekopa, zahnať nepriateľa do Strečnianskej tiesňavy a tam ho zlikvidovať. Útok však nebol úspešný, lebo partizánske jednotky sa nedostali do určených pozícií a nezasiahli z bokov a tylu do bojov včas. Predsa však povstalci znemožnili okupantom uskutočniť útok plánovaný na ten istý deň a prekazili ich zámer zmocniť sa do 9. septembra Martina.

Siedmeho septembra padla do rúk okupantov Priekopa. Dňa 9. septembra sa povstalci opätovne pokúsili získať pozície v priestore Priekopa – Vrútky, ale neúspešne. Po týchto bojoch došlo k ustáleniu frontovej čiary a k stabilizovaniu obrany v severnom Turci. Udržali ich až do 21. septembra 1944. Od začiatku vojenskej okupácie Slovenska vojskami hitlerovského Nemecka uplynul týždeň a za toto obdobie postúpili okupačné vojská na severozápadnom úseku postupne vznikajúceho povstaleckého frontu len o 20 kilometrov. V skúškach prvých bojov, ktorých 64. výročie si v týchto dňoch pripomíname, nadobudli povstalecké jednotky skúsenosti a odvahu, čo uplatňovali v ďalšom priebehu SNP.

Autor: Dušan Halaj, CSc.

Zdroj: Žilinský večerník, č. 35, dňa 26.8.2008, strana 11