Oslobodzovacie boje v apríli 1945: Rozdiel medzi revíziami

Verzia zo dňa a času 20:02, 21. apríl 2009

Oslobodzovacie boje v Žilinskom okrese v apríli 1945 (1. časť)

Situácia na fronte pred vstupom oslobodzovacích vojsk do priestoru okresu

Druhý ukrajinský front v polovici marca 1945 začal jarný útok v bratislavsko-brnenskom smere a 18. armáda 4. ukrajinského frontu v rámci ostravskej operácie útočila vo smere Liptovský Mikuláš – Ružomberok – Žilina – Kromeříž. V jej zväzku bojoval aj 1. československý armádny zbor, ktorý prelomil nepriateľskú obranu pri Liptovskom Mikuláši, likvidoval odpor nemeckých jednotiek na Veľkej Fatre a prenikol až na prístupové cesty k Žiline.

Žilina bola od hitlerovských vojsk oslobodená 30. apríla 1945 ako jedno z posledných miest na Slovensku. Keď sa dnes vraciame k tejto dôležitej udalosti, musíme brať do úvahy celkový vývoj situácie na frontoch počas oslobodzovania Československa, aby sme lepšie pochopili význam bojových operácií 1. československého armádneho zboru, sovietskych a rumunských vojsk, ktoré bojovali na území Žilinského okresu.

Dňa 8. mája 1944 bola v Londýne podpísaná dohoda o vstupe ozbrojených síl ZSSR na územie Československa. Úlohou Červenej armády pri oslobodzovaní štátov strednej a južnej Európy bolo útočiť vo dvoch smeroch:

Severný strategický smer mal prebiehať na čiare Varšava – Berlín, južný na čiare Budapešť – Viedeň – Mníchov. Dlhé trvanie bojov na území Československa spôsobili najmä tieto skutočnosti:

- stretanie sa viacerých frontov na tomto území

- teritórium ČSR ležalo bokom od uvedených strategických smerov útokov Červenej armády

- prevažne horský terén územia Slovenska

- dôležitosť bránenia tohto územia pre nepriateľa z hľadiska udržania komunikačného spojenia s východným frontom.

Na oslobodzovaní Žilinského okresu sa podieľali vojaci Červenej armády, 1. čs. armádneho zboru a rumunské jednotky. Boje trvali od 6. apríla do 1. mája 1945 a vyznačovali sa veľkou urputnosťou. Na obranu Žilinskej kotliny vybudoval nepriateľ tri silné pásma odporu. Jej centrom bola Žilina ako dôležitý komunikačný uzol, od ktorého v nemalej miere závisel osud ustupujúcich nemeckých vojsk na Považí a Morave. Vybudovanie obrany uľahčila tiež výhodná strategická poloha mesta so širším okolím, vytvorenú pohorím Malá Fatra. Nemecké velenie sa sústredilo predovšetkým na obranu prístupových ciest, ktoré na tomto teritóriu viedli údoliami riek Váh, Varínka a Rajčianka. Tie sa dali ľahko brániť aj s pomerne malými silami a brániaci sa mali výhodu aj v tom, že útočiace oslobodzovacie jednotky nemohli dostatočne využiť delostrelectvo pre neprístupný terén.

Jednotlivé obranné pásma boli situované nasledovne: Prvé tvorili hrebene južnej časti Malej Fatry s ťažko prístupným terénom. Oporné body obrany vybudované na fatranských svahoch umožňovali nemeckým jednotkám dobré manévrovanie zálohami v údoliach. Najťažšie zdolateľnými opornými bodmi boli vrchy Polom a Grúň. Pre útočiace vojská sa ich strmé stráne stali takmer neprekonateľnou prekážkou. Druhé pásmo obrany vybudovali nemecké vojská na línii Mojšova Lúčka – Trnové – Višňové – Turie až k rieke Rajčianke. Tretia obranná línia bola situovaná od južného predmestia Žiliny smerom od Rajčianky na Chrastie a ďalej popri bývalom letisku na sever od rieky Váh.

Na zdolanie uvedených pásiem obrany boli zo zväzku 4. ukrajinského frontu vyčlenené oslobodzovacie jednotky v tomto zložení: V smere od Terchovej údolím rieky Varínky a územím na pravom brehu Váhu útočila 138. sovietska strelecká divízia 17. gardového streleckého zboru 18. armády spomínaného frontu. Prvá, tretia a štvrtá brigáda 1. čs. armádneho zboru dostala úlohu útočiť v priestore od Strečnianskej tiesňavy po Rajecké Teplice a Kunerad. V južnej časti Žilinského okresu súbežne postupovala 18. rumunská pešia divízia 6. armádneho zboru 4. rumunskej armády v smere Fačkov – Rajec. Divízia patrila do zväzku 2. ukrajinského frontu. Sily nepriateľa boli rozložené takto:

Proti vojakom 1. čs. armádneho zboru bola v bojoch na území okresu nasadená 320. nemecká pešia divízia posilnená jedným peším plukom a skupinami vojsk rozbitých v predchádzajúcich bojoch. Sovietskej divízii sa postavila na odpor 304. nemecká pešia divízia a 573. nemecký peší pluk posilnený 16. maďarskou pešou divíziou. Postupu rumunských jednotiek bránil 585. nemecký peší pluk a domobranecký prápor.

Oslobodzovanie severnej časti Žilinského okresu

V počiatočnej fáze oslobodzovania okresu Žilina vstúpili do boja ako prvé jednotky 138. sovietskej streleckej divízie 17. gardového streleckého zboru 18. armády 4. ukrajinského frontu. Táto divízia sa k hraniciam okresu priblížila od Oravy a mala za úlohu viesť pomocný úder vo všeobecnom smere na Žilinu s najbližším cieľom dosiahnuť Jablunkov, Čadcu a Žilinu. Potom mala pokračovať v útoku vo smere na Holešov. Nepriateľ sa v uvedenom smere zachytil na obranných postaveniach budovaných už od jesene 1944 na prístupových cestách k Čadci, Kysuckému Novému Mestu a Žiline. Pásmo poľných opevnení prehradzovalo prístupové prechody od juhovýchodu cez Moravskosliezske Beskydy a Javorníky k Moravskej bráne a Ostrave. V okolí Terchovej boli vybudované strelecké zákopy, protipechotné prekážky a protipancierové zátarasy. Velenie zboru volilo pre 138. divíziu smer hlavného úderu po čiare Zázrivá – Medziholie – Štefanová. Tlak oslobodzovacích vojsk donútil nemecké jednotky k ústupu do priestoru Terchovej a údolia rieky Varínky. Ešte pred odchodom z Terchovej nariadilo nemecké velenie všetkým obyvateľom obce opustiť svoje obydlia. Tí boli nútení uchýliť sa k rodine, či známym v Štefanovej a v okolitých osadách. Pri násilnej evakuácii usmrtili chorú ženu, ktorá nevládala opustiť lôžko. Potom ustupujúce nemecké jednotky zamínovali všetky prístupové cesty do Terchovej i mnohé objekty v obci a zaujali obranu v smere na obec Belú.

Ako prvá v Žilinskom okrese bola 6. apríla 1945 oslobodená osada Štefanová, keď k nej prvosledové jednotky osloboditeľov dorazili od Zázrivej.

V nasledujúci deň (7. 4.) ostreľovali ustupujúce nemecké jednotky Terchovú zápalnými delostreleckými nábojmi, pričom mnohé domy a staviská zapálili a tie zhoreli. V streľbe pokračovali aj 8. apríla. Počas dvoch dní v obci zhorelo 120 domov, v ktorých žilo 180 rodín. Až 10. apríla 1945 sovietski vojaci defi nitívne oslobodili Terchovú, pričom museli zviesť na dolnom konci obce tuhé boje, odstrániť množstvo mín a umlčať palebné postavenia nepriateľa v najbližšom okolí. Iba v týchto bojoch padlo 370 dôstojníkov a vojakov oslobodzovacích vojsk. Front sa potom presunul na západ od Terchovej smerom k obciam Belá a Lysica a severne k Hornej Tižine a Lutišiam. O deň na to sa už tiahol pozdĺž celých východných hraníc Žilinského okresu. Spomínaná sovietska strelecká divízia plukovníka V. E. Vasilieva mala vytýčené dva smery ďalšieho postupu: – po ose Belá – Stráža – Krasňany - Varín a ďalej pravobrežným územím Váhu, druhý – po ose Lutiše – Horný Vadičov – Kysucké Nové Mesto. Rozdelenie útočných akcií do dvoch smerov umožňovalo obísť hlavné obranné pásmo nepriateľa v tejto oblasti.

V priestore medzi obcami Terchová a Belá prebiehali ťažké boje až do 18. apríla. Obec Belá počas týchto bojov prešla trikrát z moci oslobodzovacích vojsk do rúk nepriateľa, kým sa ju podarilo 18. 4. defi nitívne oslobodiť. V jej chotári vtedy padlo 96 sovietskych vojakov 17. gardového streleckého zboru (veliteľ generálporučík N. V. Medvedev) a 159. pevnostnej brigády (veliteľ Vinogradov). Zahynulo aj 51 obyvateľov obce. Oslobodzovacie jednotky v nasledujúcich dňoch postupovali údolím rieky Varínky. Postupne oslobodili obce Lutiše a Lysica (22. 4.), Horná Tižina (24. 4.) a Dolná Tižina (25. 4.). Do bojov vtedy zasiahol 108. gardový samohybný delostrelecký pluk a za jeho podpory boli oslobodené Krasňany, Stráža a Nezbudská Lúčka (26. 4.). Dňa 26. apríla 1945 sa sovietske jednotky v údolí Váhu dostali do styku s jednotkami 1. čs. armádneho zboru, ktoré medzitým zviedli ťažké boje v južnej časti Malej Fatry. Po takmer troch mesiacov bojov v oddelených smeroch si vojaci generálov Medvedeva a K. Klapálka opäť podali ruky.

V kronike obce Nezbudská Lúčka je o týchto udalostiach záznam: Ráno 26. 4. 12945 sledovali obyvatelia obce postup sovietskych tankov v smere Varín – Gbeľany a tiež boje vojakov 1. čs. armádneho zboru okolo Strečnianskeho hradu a vrchu Zvonica. Nemci sa zdržali v obci ešte celý deň, čo sa im stalo osudným. Oslobodzovacie jednotky ich zaskočili v Strečne i od Varína a tak im nezostalo iba ustúpiť po rozvodnenom Váhu. Pred ústupom však ešte podpálili obec a donútili niekoľkých obyvateľov, aby im ukázali cestu dolu Váhom cez plytčiny. Požiar natoľko osvietil hladinu Váhu, že väčšina z ustupujúcich padla za obeť streľbe oslobodzovacích jednotiek. Pri prestrelkách zahynuli tiež dvaja obyvatelia Nezbudskej Lúčky a požiar zničil 16 rodinných domov.

Pod tlakom síl 18. armády bol nepriateľ po predchádzajúcich veľkých stratách nútený zosilniť svoje zoskupenie v žilinskom smere tromi prápormi 253. pešej nemeckej divízie (vymenili otrasené útvary 304. pešej divízie) a obsadil hlavnú líniu obranného pásma pred Žilinou. Ústup bol však už nezadržateľný a pokračoval. 138. sovietska strelecká divízia úspešne postupovala na pravom brehu Váhu. Oslobodila Varín a Gbeľany (27. 4.), Nededzu, Kotrčinú Lúčku, Mojš a Tepličku nad Váhom (29. 4.) a dostala sa do bezprostrednej blízkosti Žiliny.

Malofatranská operácia 1. čs. armádneho zboru

Poslednej fáze bojovej činnosti 1. čs. armádneho zboru na území Slovenska, ktorá sa odohrávala v južnej časti pohoria Malá Fatra a v Žilinskom okrese, predchádzali vyše dvojmesačné vyčerpávajúce boje v priestore Liptovského Mikuláša. Toto mesto bolo oslobodené 4. 4. 1945 a potom jednotky nášho zboru pokračovali v prenasledovaní nepriateľa. Prešli cez hrebene Veľkej Fatry a 11. apríla oslobodili Turčiansky Svätý Martin a Vrútky. Súčasne územím severného Slovenska úspešne postupovali sovietske vojská a v Turci spojenecké jednotky rumunské. Tie pri oslobodzovaní Martina prišli do kontaktu s 1. čs. armádnym zborom, čo zároveň znamenalo dotyk 2. a 4. ukrajinského frontu. Potom spoločne zaútočili na nepriateľskú obranu vybudovanú na hrebeňoch Malej Fatry.

Velenie oslobodzovacích vojsk sa rozhodlo pre prechod Malej Fatry bez príprav, t. j. z chodu, čomu bola podriadená i taktika útočiacich jednotiek. Vojaci 1. čs. armádneho zboru pokračovali po oslobodení Martina a Vrútok bez odpočinku vo svojom postupe. V južnej časti Malej Fatry prišli na troch miestach do styku s nepriateľom. 1. brigáda sa dostala na južné a východné svahy Grúňa a 3. brigáda dvomi prápormi juhozápadne od výšiny 1126 (Nad Kýčerou). Zostávajúce prápory tejto brigády sa preplavili na ľavý breh Váhu a zostali sústredené v oblasti Vrútok. Štvrtá brigáda postupovala na ľavom krídle zboru a dosiahla vrch Kostrov.

Obrana nepriateľa bola založená na systéme oporných bodov. Jej rozmiestnenie bolo nasledovné: V priestore kóty 1037 (Jedľovina) východne od obce Strečno a kóty 998 (Plešel) bol umiestnený 1. prápor 586. pešieho pluku. V úseku od Dubnej skaly po vrch Polom (1069 m) boli jednotky 585. pešieho pluku s dvomi rotami 582. ochranného práporu. V úseku vrchu Sucharová až po priestor východne od Kamennej Poruby boli umiestnené jednotky 587. pešieho pluku. Ako záloha boli do priestoru Varína a Žiliny dislokované špeciálne jednotky 320. pešej divízie – 990. a 965. ochranný prápor.

Ťažiskom nepriateľskej obrany v južnej časti Malej Fatry boli vrchy Grúň (1100,5), Minčol (1363,9), Polom (1069) a kóta 924. Tieto oporné body boli rozmiestnené na odvrátených svahoch pohoria, čo brániacim sa jednotkám umožňovalo pomerne bezstarostné manévrovanie zálohami v údoliach i ľahký prísun potravín a munície z hĺbky tylu. Na podporu obrany bolo do tohto priestoru zasadené ešte delostrelectvo, ktoré bolo umiestnené prevažne v katastroch obcí Strečno, Stráňavy a Turie na západnom predhorí Malej Fatry. Celkove nepriateľské zoskupenie pred 1. čs. armádnym zborom k 13. 4. 1945 malo 3980 mužov prevažne z elitných oddielov SS, 97 diel a mínometov a 6 tankov, resp. samohybných diel. K fanatickému odporu nemeckých jednotiek, ktoré boli nasadené do obrany na Malej Fatre a na prístupoch k Žiline „prispel“ aj Himmlerov príkaz zastreliť každého, kto by ustúpil zo svojho miesta. V jednotkách ho čítali 16. apríla 1945.

Jednotlivé brigády nášho armádneho zboru začali plniť bojové úlohy ráno 12. apríla 1945 v intenciách plánu velenia dobyť Malú Fatru z chodu. Menšia časť 3. brigády (prápor automatčíkov) postupovala na pravom brehu Váhu v smere vrch Nad Kýčerou – kóta 720 – Starhrad s cieľom dostať sa južne od obce Varín a znemožniť nemeckým jednotkám ústup zo Strečnianskej tiesňavy. Zostávajúca časť brigády spolu s väčšou časťou 1. brigády mala prejsť Malú Fatru po ose naznačenej kótami 904 – 1176 – 924 a cez vrchy Polom a Grúň dostať sa do priestoru obcí Stráňavy a Višňové. Štvrtá brigáda v súčinnosti s rumunskými jednotkami, postupujúcimi do južnej časti Žilinského okresu, útočila cez Martinské hole v smere od turčianskej obce Bystrička cez kótu 1207 na Krížnu s cieľom dosiahnuť priestor obcí Kamenná Poruba a Kunerad.

Tretej brigáde sa podarilo dosiahnuť východný okraj vrchu Polom, ďalej dobyla vrch Úplaz a dostala sa tiež do priestoru západne od vrchu Grúň. Silné nepriateľské protiseče však zabránili jej ďalšiemu postupu, dokonca niektoré časti brigády prinútili k dočasnému ústupu. Prápor automatčíkov postupujúci na pravom brehu Váhu síce vytlačil nepriateľa z údolia Váhu do úpätí Malej Fatry a obsadil niekoľko horských hrebeňov, na ktorých sa Nemci bránili, ale tu sa musel zastaviť. „Došli sme k miestam,“ napísal vtedy do frontových novín zboru podporučík Faglic, „na ktorých už mali Nemci dobre vybudovanú, pripravenú obranu. Hranica, ktorá oddeľovala našich automatčíkov od hitlerovcov na druhej strane, bola strmá hlboká dolina. Naši automatčíci boli v číselnej nevýhode oproti nepriateľovi. Boj tu kládol na vojská veľké požiadavky. Na kopcoch napadol sneh, celé dni zúril fujak ako na Tri krále. Zásobovanie bolo za daných okolností veľmi ťažké, smädní vojaci nesmeli plytvať nábojmi. Temer každý deň podnikali Nemci ostré výpady proti našim krídlam.“

Podobné ťažkosti mala aj 1. brigáda. Jej vojaci sa 12. 4. dostali až na vrch Minčol, kde eliminovali ťažké zbrane nepriateľa a postupovali po hrebeni ďalej smerom na Roveň (1006) – Dedovú (916) – obec Turie. Tento ich postup zastavil nepriateľ v priestore vrchu Sucharová

Štvrtá brigáda postupovala v určenom smere, prekročila hrebene Malej Fatry a 12. 4. vo večerných hodinách sa dostala do styku s nepriateľom východne od obcí Kamenná Poruba a Kunerad.

Jednotky armádneho zboru postúpili v prvý deň bojov o Malú Fatru v priemere o 3, 5 km. Vzhľadom na takmer neschodný horský terén, miestami pokrytý až dvojmetrovou vrstvou snehu, bol to pomerný úspech. Z taktického hľadiska však pre útočiacu stranu výhody nepriniesol. Naše jednotky sa zachytili na západnom okraji Malej Fatry, kam bolo nutné na dosť veľkú vzdialenosť prepravovať proviant a muníciu a odvážať ranených na ošetrenie po ťažko schodných horských cestách. Prepravné trasy bolo tiež treba chrániť pred prepadmi nepriateľa, čím sa vlastné sily oslobodzovacích vojsk trieštili a chýbali pri dobýjaní hlavných oporných bodov nemeckej obrany (vrchy Polom a Grúň).

Situáciu ešte skomplikovala skutočnosť, že k večeru 12. 4. sa medzi 4. a 6. prápor 3. brigády vklínila na úzkom hrebeni nemecká jednotka, ktorá tam prenikla od ohniska nepriateľskej obrany na Grúni. Štvrtý prápor ostal odrezaný od ostatných jednotiek brigády bez možnosti pravidelného zásobovania. Najnutnejšie zásoby sa museli prenášať mimo ciest po strmých úbočiach. Postup 3. brigády sa tým veľmi spomalil.

Medzi faktory, ktoré nepriaznivo ovplyvňovali postup zboru v prvý deň útoku, treba uviesť značný úbytok fyzických síl našich vojakov. V hláseniach veliteľov jednotlivých útvarov 1. brigády sa hovorí „o úplnom vyčerpaní mužstva z terénu a z hladu.“

Nasledujúci deň (13. 4.), napriek uvedenému, oslobodzovacie jednotky pokračovali v útočných akciách. Čiastočný úspech dosiahla iba 4. brigáda, ktorej prieskumné jednotky sa cez vrch Žiar a kótu 765 dostali do priestoru juhovýchodne od obce Poluvsie a na okraj lesa východne od Kuneradu. Útoky 1. a 3. brigády nepriateľ odrazil a tiež jeho kľúčové pozície na Polome, Grúni a kóte 1176 zostali neotrasené. Niektoré prápory 1. brigády boli odrezané od zásobovacích ciest a ich spojenie s veliteľstvom brigády bolo prerušené.

Situácia sa podstatne nezmenila ani v nasledujúcich troch dňoch (14. – 16. 4.) i keď sa podarilo aspoň obnoviť spojenie s jednotlivými jednotkami. Nepriateľ bol pomerne aktívny a podnikal útoky na postavenia našich jednotiek. Zvlášť sa zameral na ohrozovanie prísunových ciest a telegrafi ckého spojenia v tyle jednotlivých brigád zboru. Velenie zboru sa rozhodlo preskupiť útočiace jednotky a vytvoriť koncentrovanejší front. Podarilo sa dobyť dôležitú kótu 1176.

Pomerného úspechu dosiahla 1. brigáda, keď sa 14. 4. dostala cez vrch Minčol po hrebeni na Roveň (1006) a po ťažkom útoku sa zmocnila kóty 916 nad obcou Turie. Štvrtá brigáda sa rýchlo dostala cez Matuškovú (1009), obsadila výšinu Domčica (765) a vrch Žiar (1005) nad Kuneradom, čím si otvorila cestu do Rajeckej doliny. Súčasne sa vysoko do fatranských hôr premiestnili niektoré delostrelecké batérie 1. a 4. brigády a zaujali v nich výhodné palebné postavenia. Z nich v nasledujúcich dňoch výdatne podporovali útočiace pešie jednotky zboru. Na presun delostrelcov spomínal podporučík Pavol Kalman: „Nemci z guľometných hniezd v skalných otvoroch ostreľovali naše jednotky po celom úseku. Bolo treba, aby zasiahli delostrelci a poskytli pešiakom podporu. Spolu so ženistami upravili takmer neschodné horské cesty, aby po nich mohli prejsť aspoň poťahy. Šesť až desať párov volov vyťahovalo kanóny a mínomety do hôr. Aj sami delostrelci si naložili súčiastky mínometov na chrbty a vyniesli ich do postavení na vrchoch. Spolu s civilistami nosili aj míny a strelivo. Naše batérie umlčali guľometné hniezda nepriateľa v skalách. Pechota potom vyrazila k útoku a zmocnila sa dôležitých bodov nepriateľskej obrany.“

Po zhodnotení situácie velenie zboru sa rozhodlo sústrediť väčšinu peších jednotiek i delostrelectva na severný úsek frontu do priestoru vrchov Polom a Grúň, čo bolo rozhodujúce z hľadiska rozvrátenia nepriateľskej obrany v komunikačne dôležitej Strečnianskej tiesňave i v celej Žilinskej kotline. Presuny jednotiek zboru sa uskutočnili 17. apríla. K najdôležitejším patril presun hlavných síl 4. brigády od Kuneradu do priestoru vrchov Minčol, Sucharová a Úplaz.

Boj o Polom – vyvrcholenie Malofatranskej útočnej operácie (2. časť)

Nové ťažké boje nášho armádneho zboru na Malej Fatre sa rozprúdili 17. apríla a trvali do 26. 4. 1945. Pred nimi došlo k zmene zostavy útočiacich jednotiek. Väčšia časť 4. brigády sa premiestnila pred vrchy Grúň a Polom. Dňa 18. apríla 4. prápor 3. brigády spolu s údernou skupinou 5. práporu rozvinul útok na Polom po jeho južnom svahu. Boj trval vyše 4 hodín. Popoludní rota npor. Marcinku dosiahla východnú zalesnenú časť svahu Polomu. Naši vojaci sa po prvý raz dostali takmer na vrchol hory. Silná nepriateľská paľba však ich ďalší postup zastavila. Nepriateľ počas noci prisunul do tohto priestoru čerstvé zálohy (asi 300 mužov) a 19. apríla v ranných hodinách na viacerých úsekoch rozpútal prudké protiseče podporované delostrelectvom. Dobyvatelia časti Polomu z 3. brigády museli vydobyté pozície opustiť a zaujať dočasné obranné postavenie pod Polomom.

Od 19. apríla do bojov o Polom naplno vstúpili jednotky 4. brigády. Pomohli odraziť útok nepriateľa a v noci na 20. 4. mohli vyčerpané jednotky 1. brigády odísť do tyla. Dňa 20. 4. popoludní 7. úderný prápor škpt. Galbu a časť 9. poľného práporu 4. brigády vyrazili na seč – smer vrchol Polomu. Útočiť začali bez delostreleckej podpory, nakoľko bola obava, že krátke výstrely by mohli padnúť medzi našu pechotu. Ani tento útok nebol napriek enormnej snahe práporov 4. brigády úspešný. Podobná bola situácia aj na ostatných úsekoch, kde boli nasadené jednotky 1. a 3. brigády. Dvadsiaty apríl 1945 bol dovtedy najťažším dňom bojov na Malej Fatre od ich začiatku (12. 4.). Aj keď sa časti vojakov 4. brigády podarilo k večeru dostať až na 50 metrov od vrcholu Polomu, znovu boli zúrivým odporom nepriateľa zrazení do východzieho postavenia späť. V denníku je o tomto dni zaznamenané: „Nepriateľ v obrane na doterajšom mieste, predsunuté stredisko odporu kóta 765 Žiar – kóta 1005 a kóta 720. Urobil prepad paľbou z priestoru kóty 720 na peší prápor 8. Použil strely dum-dum. Peší prápor 7 sa dostal až na 50 m od vrcholu Polomu, ktorý je dosiaľ v rukách nepriateľa. Veliteľ brigády vydal rozkaz na obsadenie Polomu. Zásobovacie podmienky sú stále ťažké. Z rozprášeného oddielu lyžiarov 20 mužov sa dostalo až do Martina. Pôjdu nazad. Počasie je celý deň hmlisté, v horách zlá viditeľnosť.“

O malofatranské vrcholy, predovšetkým o Polom a Grúň, sa bojovalo nepretržite ďalej. Dňa 21. apríla o 13,45 hod. vojaci 7. úderného práporu a časti 9. poľného práporu dosiahli vrchol Polomu, ale protiseč nepriateľa ich prinútila ustúpiť. Ani nový útok o 16. hodine nebol úspešný. Rovnaká situácia bola aj v boji o vrchol Grúňa. V tento deň boli úspešní len vojaci 3. práporu 1. brigády, keď sa im za podpory delostrelectva podarilo umlčať nepriateľské guľometné hniezda rozmiestnené v kameňolome pri železničnej zastávke Dubná skala a obsadiť tento priestor. Vklínili sa tým do nepriateľskej obrany vo východnom ústí Strečnianskej tiesňavy a na druhý deň, po ústupe Nemcov, obsadili železničnú zastávku Dubná skala.

V noci na 22. apríla veliteľ 4. brigády posilnil bojové zoskupenie pod Polomom. Dopoludnia 22. 4. o 10,00 hod. začala 4. brigáda nový útok na Polom. Po vyše 6 hodinách úporného boja sa okolo 17. hodiny na vrchol Polomu prebojovali samopalníci nasledovaní guľometníkmi. Časť nepriateľských vojakov stihla ujsť na západný svah. V skalných hniezdach našli naši vojaci 29 mŕtvych. Brigáda mala 14 mŕtvych, 105 ranených a 32 nezvestných. Po dobytí vrcholu objavili príslušníci brigády viac ako 20 zohavených tiel svojich spolubojovníkov, ktorí padli do rúk nepriateľa.

Ovládnutie Polomu 4. brigádou bolo najväčším úspechom nášho zboru zo všetkých dovtedajších bojov. Nepriateľ stratil dominantu svojej obrany na vrcholoch Malej Fatry. Siedmy a deviaty prápor ho postupne zatlačili až do vzdialenosti 800 metrov od vrcholu Polomu. Malo to rozhodujúci význam pre uvoľnenie Strečnianskej tiesňavy a oslobodenie celej Žilinskej kotliny.

Frontové noviny Za svobodné Československo o tomto boji priniesli obsiahly článok, z ktorého vyberáme: „Nemci húževnate bránili tento bod. V príkrych skalách Polomu vybudovali tunely a ťažko prístupné guľometné hniezda. V nich bolo vyše 10 ťažkých guľometov, okrem ľahkých guľometov, 2 protitankové kanóny. Nepriateľská obrana len na vrchole sa skladala z 1 práporu, ktorého mužstvo podpísalo rozkaz, že odtiaľto nikdy neustúpi... Postup v týchto miestach bol neobyčajne ťažký. Vojaci boli nútení horolezeckým spôsobom driapať sa meter za metrom dopredu. Dosahujú vrchol, keď zúriví frici hádžu a sypú dolu skalami cele debny, plné časovaných granátov. Súčasne zhadzujú na našich vojakov veľký počet pancierových pästí. Zdá sa, že aj skaly horia, pretože celý príkry svah je v plameňoch. Mnohí naši vojaci padajú zo svahu strhnutí rachotiacimi balvanmi, ktoré sa odtrhávajú z masívu hory následkom výbuchov granátov, pancierových pästí a nepretržitej guľometnej paľby... Do dvoch tretín hory postupuje sa bez strát, lebo postup sa deje v hluchom priestore pre nepriateľa. Sotva však vyšli naše rojnice z tohto priestoru, stretávaju sa so zúrivým odporom a paľbou Nemcov. Vojaci nenechali sa však týmto prekvapiť a útočia ďalej... Postup sa spomalil, keď Nemci vytvorili hustú palebnú prehradu pred našimi útočiacimi jednotkami. Medzi ťažko dýchajúcimi a unavenými vojakmi v tomto okamihu zasiahli velitelia rôt oboch práporov, ktorí osobným príkladom strhli vojakov k najväčšiemu vypätiu síl a v útoku sa pokračovalo spoločne ďalej. K večeru dostali sa prápory do bezprostrednej blízkosti nepriateľa, zaujali prechodnú obranu a zavčas rána vyrážajú k seči. Čelná rota npor. Račku priniesla najväčšie obete a napriek tomu vojaci, nasledujúc svojho veliteľa v najväčšom ohni, dosahujú vrcholu, kde okamžite pristupujú k zaisteniu ťažko dobytého priestoru. V najťažšej chvíli prichádza na pomoc záloha mjr. Strelku, vytvorená z mínometčíkov, zákopníkov a spojok. Táto výdatná pomoc vzpružila útočiacich a úspech bol zaistený... Oči vojakov a dôstojníkov obracajú sa k najvyššiemu štítu hory, odkiaľ sa ozýva zachrípnutý hlas mjr. Strelku: „Chlapci, Polom je náš, na tento vrchol nemecká noha viac nevstúpi !“ Boj bol podporovaný mínometnou paľbou dvoch mínometných rôt, čím bola zoslabená bojová schopnosť nepriateľa. Nemci zanechali za sebou veľa zabitých...“

Po dobytí Polomu zostalo v rukách nepriateľa ešte jedno ohnisko odporu – na Grúni. Pre zhoršené počasie sa však útok odložil. Od 22. do 26. apríla sa jednotky zboru postupne zmocňovali ďalších výšin. Nemecké jednotky zrazené z Polomu sa ešte po dva nasledujúce dni snažili stratené pozície vydobyť späť, naši vojaci však napriek veľkým stratám neustúpili už ani o krok. Časti 1. brigády sa prebili tiesňavou Váhu a dosiahli osamelé domy Košariska. Keď 25. apríla naše jednotky dobyli posledný dôležitý oporný bod na Grúni, cesta k obsadeniu celej Strečnianskej tiesňavy sa stala reálnou. Príslušníci 3. brigády dobyli vrch Rakytie (kóta 749) a dostali sa až do priestoru Strečnianskeho hradu. Postup však ani v tomto období nebol ľahký. Nepriateľ chcel za každú cenu ubrániť Strečniansku tiesňavu. Potvrdzuje to aj nasledovná epizóda z priebehu bojov v tomto priestore: Štvrtý prápor 3. brigády vyslal ešte z Vrútok čatu 24 vojakov na prieskum. Tá však padla do pasce a esesáci všetkých našich vojakov zlikvidovali brutálnym spôsobom. Postupujúce oslobodzovacie vojská ich našli povešaných na stromoch hore nohami, dvaja boli drevenými kolmi cez žalúdok pribití k zemi, jednému odrezali jazyk a ostatných zviazali, poliali benzínom a za živa upálili.

Jednotky 4. brigády 26. apríla zmietli nepriateľa zo západných svahov Polomu. Pokračovali v jeho prenasledovaní smerom na Stráňavy, obec oslobodili a zo zaujatých postavení kontrolovali aj hradskú Strečno – Žilina. V tento deň došlo k rozhodujúcemu rozvráteniu nepriateľskej obrany (prvého obranného pásma) na Malej Fatre a k získaniu dôležitej komunikácie v Strečnianskej tiesňave. Oslobodzovacím vojskám sa tým uvoľnil prístup do Žilinskej kotliny a k mestu Žilina i ďalej na Moravu. Skončila najťažšia fáza bojov na území Žilinského okresu.

Dušan Halaj, CSc.

Zdroj: Žilinský večerník, číslo 16, strana 12, dňa 14. 4. 2009, (1. časť).

Zdroj: Žilinský večerník, číslo 17, strana 12, dňa 21. 4. 2009. (2. časť).