Továreň na celulózu v Žiline: Rozdiel medzi revíziami
(Úprava) |
(Úprava) |
||
| (Jedna medziľahlá úprava od rovnakého používateľa.) | |||
| Riadok 3: | Riadok 3: | ||
| − | V roku 1904 bola založená účastinná spoločnosť | + | '''Začiatky továrne''' |
| + | |||
| + | V roku 1904 bola založená účastinná spoločnosť Továreň na celulózu, ktorá mala základný kapitál 1 300 000 rakúskych korún. V marci 1905 začala prevádzku v lokalite na východnom okraji Žiliny. Žilinská celulózka vznikla ako slovenská firma s účasťou slovenského a českého kapitálu. Na jej založení sa podieľali zo slovenských bánk Úverná banka v Ružomberku, Myjavská banka a Žilinská pomocnica, ale majoritné postavenie získala česká Živnobanka. Postupne však väčšinu účastín odkúpila budapeštianska Obchodná banka. | ||
| + | |||
| + | Na začiatku sa tu vyrábala celulóza na papier a na umelé vlákna. Plná výroba sa začala v roku 1906. Celulóza sa varila vo varných kotloch. Najskôr boli k dispozícii dva varné kotly, koncom roku 1906 pribudol tretí. V roku 1910 zamestnávala továreň 697 osôb, v roku 1914 okolo 400 osôb. | ||
| + | |||
| + | Počiatky závodu sa spájajú s menami Tomáš Nečas, Juraj Bulla, Matej Murín a ďalšími. Tomáš Nečas (1868 – 1935) bol český inžinier chémie a podnikateľ, zakladateľ žilinskej celulózky, od roku 1905 jej obchodný riaditeľ a od roku 1907 generálny riaditeľ. Továrne založil aj v iných mestách a venoval sa aj automobilizmu. Juraj Bulla (+ 1925) bol predseda predstavenstva spoločnosti, zaslúžil sa o vznik a rozvoj podniku. Matej Murín (1860 – 1934) pôsobil v žilinskej celulózke ako obchodný riaditeľ. Známejší je ako signatár Martinskej deklarácie, člen Muzeálnej slovenskej spoločnosti, Spolku svätého Vojtecha a Slovenského miestneho výboru v Žiline. | ||
| + | |||
| + | |||
| + | '''Rozširovanie výroby''' | ||
| + | |||
| + | Továreň na celulózu vyrábala zväčša na vývoz do Rakúska, Nemecka, Talianska, Francúzska a iných krajín. Dokázala konkurovať aj škandinávskym celulózkam. V ďalších rokoch pribudla výroba lepenky. Parný kotol, na ktorý bol napojený elektrický generátor s výkonom 0,85 MW, tu dali do prevádzky v roku 1919. Elektrinou v tom čase zásoboval aj priľahlú kolóniu s bytmi zamestnancov. V roku 1941 začali s výrobou sulfitového liehu zo sulfitových odpadkov. Znárodňovacím procesom po 2. svetovej vojne bola celulózka pretransformovaná na podnik Severoslovenské celulózky a papierne, neskôr na národný podnik Chemicelulóza. V roku 1973 zamestnávala 762 pracovníkov. | ||
| + | |||
| + | V roku 1983 sa v podniku začala výroba hygienických papierových produktov (tissue papiera). V roku 1989 zriadili štátny podnik Chemicelulóza, ktorý nahradil dovtedajší národný podnik. V rokoch 1992 – 1994 došlo v továrni k rozsiahlej rekonštrukcii. Dňa 19. apríla 1993 sem bol privezený zo švédskej firmy Valmet 170-tonový sušiaci bubon ako základ novej technológie výroby s minimálnym vplyvom na životné prostredie mesta. Rekonštrukcia si vyžiadala náklady vo výške 3 miliárd slovenských korún. Znamenala ukončenie výroby medziproduktu buničiny, pri ktorej sa do ovzdušia dostávali škodlivé exhaláty. Výrobu obvnovili 17. júna 1994. | ||
| + | |||
| + | Chemicelulóza bola pretransformovaná na akciovú spoločnosť PT Žilina a od októbra 1997 na Tento, a. s. Predsedom predstavenstva bol Ing. Jozef Antošík, generálny riaditeľ a spolumajiteľ. V roku 1999 vyplatil majoritných spoločníkov a stal sa väčšinovým akcionárom. Začiatkom roka 2006 vymenil akcie žilinského výrobcu papierových hygienických výrobkov za pätnásťpercentný podiel vo fínskej papierenskej spoločnosti Metsä Tissue. V tom istom roku fínska spoločnosť Metsä Tissue prevzala vlastníctvo nad spoločnosťou Tento, a. s., Žilina. | ||
| + | |||
| + | |||
| + | '''Štvrť Celulózka''' | ||
| + | |||
| + | Po vzniku továrne na Celulózu dostala celá štvrť v okolí názov Celulózka. V 18. storočí sa táto oblasť nazývala Horevažie, resp. sem zasahovali Rosinky. Tadiaľto viedla hlavná cesta smerom na východ. V jej blízkosti bola postavená neskorobaroková budova Kráľovskej colnice, známa aj ako kaštieľ, dnes Villa Nečas. Na priečelí budovy sa nachádza uhorský štátny znak a letopočet 1763. Po výstavbe továrne sa kaštieľ stal bytom riaditeľa. | ||
| + | |||
| + | Vedľa sa nachádzal soľný sklad (na mapách z 18. storočia označený ako Saltzky stadt, Königische Salzamt, Depositum salis). Keďže v tých časoch bola veľká potreba soli, štát mal monopol na soľ. Ujal sa jej distribúcie za diktované ceny. Preto vznikali takéto soľné sklady. Išlo o tzv. „starý“ soľný sklad (nový sklad stál v tom čase pod Dubňom bližšie k mestu - Závažiu). V starom sklade držali soľ ešte počas 1. svetovej vojny, potom budovu upravili na obytnú budovu pre zamestnancov celulózky. V roku 1989 ju zbúrali. | ||
| + | |||
| + | V roku 1775 tu postavili aj Kaplnku sv. Jána Nepomuckého. Pobožnosti a sväté omše tu v nedeľu a vo sviatky odbavovali žilinskí kňazi Rehole menších bratov (františkáni). V druhej polovici 19. storočia stratila kaplnka svoj význam, zrušili ju a jej zariadenie predali do Kremnice. Keď vznikla továreň na celulózu, stala sa kaplnka jej majetkom. V máji 1949 znova prevzali kňazi Rehole menších bratov (františkáni) konanie bohoslužieb. V časoch komunistickej totality bola kaplnka zatvorená a chátrala. Po novembri 1989 odovzdala továreň kaplnku katolíckej cirkvi a po jej rekonštrukcii ju 22. septembra 1991 posvätil nitriansky pomocný biskup František RÁBEK, ale už ako Kaplnku Sedembolestnej Panny Márie. | ||
| + | |||
| + | Na Váhu sa v blízkosti soľného skladu a kráľovskej colnice nachádzalo prístavisko pltí. Na opačnom brehu Váhu sa v 18. storočí nachádzala továreň (manufaktúra), označovaná ako Rosinkau fabrique, patriaca chotáru Tepličky nad Váhom. | ||
| + | |||
| + | Po výstavbe továrne v jej blízkosti vznikla aj obytná kolónia pre zamestnancov. V roku 1910 tu žilo 779 obyvateľov a bola to najväčšia obytná kolónia v Žiline. | ||
| − | |||
| − | |||
'''Autor textu:''' Peter Šimko | '''Autor textu:''' Peter Šimko | ||
Aktuálna revízia z 21:09, 21. jún 2008
Továreň na celulózu v Žiline
Začiatky továrne
V roku 1904 bola založená účastinná spoločnosť Továreň na celulózu, ktorá mala základný kapitál 1 300 000 rakúskych korún. V marci 1905 začala prevádzku v lokalite na východnom okraji Žiliny. Žilinská celulózka vznikla ako slovenská firma s účasťou slovenského a českého kapitálu. Na jej založení sa podieľali zo slovenských bánk Úverná banka v Ružomberku, Myjavská banka a Žilinská pomocnica, ale majoritné postavenie získala česká Živnobanka. Postupne však väčšinu účastín odkúpila budapeštianska Obchodná banka.
Na začiatku sa tu vyrábala celulóza na papier a na umelé vlákna. Plná výroba sa začala v roku 1906. Celulóza sa varila vo varných kotloch. Najskôr boli k dispozícii dva varné kotly, koncom roku 1906 pribudol tretí. V roku 1910 zamestnávala továreň 697 osôb, v roku 1914 okolo 400 osôb.
Počiatky závodu sa spájajú s menami Tomáš Nečas, Juraj Bulla, Matej Murín a ďalšími. Tomáš Nečas (1868 – 1935) bol český inžinier chémie a podnikateľ, zakladateľ žilinskej celulózky, od roku 1905 jej obchodný riaditeľ a od roku 1907 generálny riaditeľ. Továrne založil aj v iných mestách a venoval sa aj automobilizmu. Juraj Bulla (+ 1925) bol predseda predstavenstva spoločnosti, zaslúžil sa o vznik a rozvoj podniku. Matej Murín (1860 – 1934) pôsobil v žilinskej celulózke ako obchodný riaditeľ. Známejší je ako signatár Martinskej deklarácie, člen Muzeálnej slovenskej spoločnosti, Spolku svätého Vojtecha a Slovenského miestneho výboru v Žiline.
Rozširovanie výroby
Továreň na celulózu vyrábala zväčša na vývoz do Rakúska, Nemecka, Talianska, Francúzska a iných krajín. Dokázala konkurovať aj škandinávskym celulózkam. V ďalších rokoch pribudla výroba lepenky. Parný kotol, na ktorý bol napojený elektrický generátor s výkonom 0,85 MW, tu dali do prevádzky v roku 1919. Elektrinou v tom čase zásoboval aj priľahlú kolóniu s bytmi zamestnancov. V roku 1941 začali s výrobou sulfitového liehu zo sulfitových odpadkov. Znárodňovacím procesom po 2. svetovej vojne bola celulózka pretransformovaná na podnik Severoslovenské celulózky a papierne, neskôr na národný podnik Chemicelulóza. V roku 1973 zamestnávala 762 pracovníkov.
V roku 1983 sa v podniku začala výroba hygienických papierových produktov (tissue papiera). V roku 1989 zriadili štátny podnik Chemicelulóza, ktorý nahradil dovtedajší národný podnik. V rokoch 1992 – 1994 došlo v továrni k rozsiahlej rekonštrukcii. Dňa 19. apríla 1993 sem bol privezený zo švédskej firmy Valmet 170-tonový sušiaci bubon ako základ novej technológie výroby s minimálnym vplyvom na životné prostredie mesta. Rekonštrukcia si vyžiadala náklady vo výške 3 miliárd slovenských korún. Znamenala ukončenie výroby medziproduktu buničiny, pri ktorej sa do ovzdušia dostávali škodlivé exhaláty. Výrobu obvnovili 17. júna 1994.
Chemicelulóza bola pretransformovaná na akciovú spoločnosť PT Žilina a od októbra 1997 na Tento, a. s. Predsedom predstavenstva bol Ing. Jozef Antošík, generálny riaditeľ a spolumajiteľ. V roku 1999 vyplatil majoritných spoločníkov a stal sa väčšinovým akcionárom. Začiatkom roka 2006 vymenil akcie žilinského výrobcu papierových hygienických výrobkov za pätnásťpercentný podiel vo fínskej papierenskej spoločnosti Metsä Tissue. V tom istom roku fínska spoločnosť Metsä Tissue prevzala vlastníctvo nad spoločnosťou Tento, a. s., Žilina.
Štvrť Celulózka
Po vzniku továrne na Celulózu dostala celá štvrť v okolí názov Celulózka. V 18. storočí sa táto oblasť nazývala Horevažie, resp. sem zasahovali Rosinky. Tadiaľto viedla hlavná cesta smerom na východ. V jej blízkosti bola postavená neskorobaroková budova Kráľovskej colnice, známa aj ako kaštieľ, dnes Villa Nečas. Na priečelí budovy sa nachádza uhorský štátny znak a letopočet 1763. Po výstavbe továrne sa kaštieľ stal bytom riaditeľa.
Vedľa sa nachádzal soľný sklad (na mapách z 18. storočia označený ako Saltzky stadt, Königische Salzamt, Depositum salis). Keďže v tých časoch bola veľká potreba soli, štát mal monopol na soľ. Ujal sa jej distribúcie za diktované ceny. Preto vznikali takéto soľné sklady. Išlo o tzv. „starý“ soľný sklad (nový sklad stál v tom čase pod Dubňom bližšie k mestu - Závažiu). V starom sklade držali soľ ešte počas 1. svetovej vojny, potom budovu upravili na obytnú budovu pre zamestnancov celulózky. V roku 1989 ju zbúrali.
V roku 1775 tu postavili aj Kaplnku sv. Jána Nepomuckého. Pobožnosti a sväté omše tu v nedeľu a vo sviatky odbavovali žilinskí kňazi Rehole menších bratov (františkáni). V druhej polovici 19. storočia stratila kaplnka svoj význam, zrušili ju a jej zariadenie predali do Kremnice. Keď vznikla továreň na celulózu, stala sa kaplnka jej majetkom. V máji 1949 znova prevzali kňazi Rehole menších bratov (františkáni) konanie bohoslužieb. V časoch komunistickej totality bola kaplnka zatvorená a chátrala. Po novembri 1989 odovzdala továreň kaplnku katolíckej cirkvi a po jej rekonštrukcii ju 22. septembra 1991 posvätil nitriansky pomocný biskup František RÁBEK, ale už ako Kaplnku Sedembolestnej Panny Márie.
Na Váhu sa v blízkosti soľného skladu a kráľovskej colnice nachádzalo prístavisko pltí. Na opačnom brehu Váhu sa v 18. storočí nachádzala továreň (manufaktúra), označovaná ako Rosinkau fabrique, patriaca chotáru Tepličky nad Váhom.
Po výstavbe továrne v jej blízkosti vznikla aj obytná kolónia pre zamestnancov. V roku 1910 tu žilo 779 obyvateľov a bola to najväčšia obytná kolónia v Žiline.
Autor textu: Peter Šimko
