Zobrazenie zdroja stránky Vrbova a Wetzlerova správa

== Vrbova a Wetzlerova správa ==


'''Pri príležitosti tryzny za 6 miliónov umučených Židov počas II. svetovej vojny'''


'''V tomto roku sme si pripomenuli 70. výročie úteku dvoch slovenských židov Rudolfa Vrbu a Alfréda Wetzlera z Osvienčima. Za dramatických okolností sa dostali do Žiliny, kde nadiktovali 32-stranovú správu o priemyselnom vyvražďovaní ľudí v nacistickom koncentračnom tábore. Pavel Frankl, predseda Židovskej náboženskej obce Žilina pripomína:  „ Pre nás, Žilinčanov, je táto správa o to významnejšia, lebo bola napísaná v Žiline. Preto tento strhujúci dokument úzko súvisí aj s dejinami nášho mesta. Dnes je táto správa jedným z najvýznamnejších dokumentov dejín holokaustu.'''


Príbeh R. Vrbu sa začína v Topoľčanoch, kde sa narodil v roku 1924 ako Walter Rosenberg. Pretože bol židovského vyznania, ako 15-ročný bol vylúčený z gymnázia na základe Židovského kódexu podľa vládneho nariadenia z 9. septembra 1941.  V marci 1942, keď mal len 17 rokov,  rozhodol sa na protest proti antisemitizmu ujsť do Anglicka a tu sa pripojiť k československému zahraničnému vojsku. Vrbovi sa síce podarilo dostať cez Sereď a Galantu do Budapešti, no jeho neskúsenosť sa mu stala osudnou.  Tu si uvedomil, že je preňho nebezpečné v ceste pokračovať ďalej a chcel sa vrátiť domov. Lenže bol prichytený maďarskou pohraničnou strážou. Zakrátko sa ocitol v zbernom tábore v Novákoch, odkiaľ ho odsunuli do Poľska – najskôr ho umiestnili do koncentračného tábora Majdanek, a potom ho presunuli do tábora Osvienčim.

Druhý utečenec A. Wetzler sa narodil v roku 1918 v Trnave. Pracoval tu v rokoch 1936 – 1940 ako robotník. V apríli 1942 bol poslaný do zberného tábora v Seredi, odkiaľ sa transportom dostal do Osvienčimu – Birkenau,  kde pracoval v márnici.  Vrba po príchode do Birkenau zistil, že v tábore je o šesť rokov starší Alfréd Wetzler, ktorého už predtým poznal. Obaja si vzájomne dôverovali a rozhodli sa, že sa spolu pokúsia o útek. Aj pred nimi boli pokusy o útek, ale drvivej väčšine skončili tragicky, lebo koncentračný tábor bol mimoriadne strážený. Rozhodnutie padlo na piatok 7. apríla 1944, kedy sa začal dramatický útek do Žiliny. Tri dni boli zahrabaní v jame zakrytej drevom vo vonkajšom obvode tábora a  postriekaní benzínom, aby ich nezacítili psy. Po skončení pátrania v okolí tábora  na štvrtý večer opustili úkryt a pokračovali v strastiplnej ceste horským terénom Beskýd okupovaným nemeckým vojskom. Presúvali sa hlavne v noci k 133 km vzdialenej poľsko-slovenskej hranici, ktorú prekročili na 11 deň po úteku. Na poľskej strane im pomohol jeden vrchár z poľskej obce Milówka v blízkosti hraníc a na slovenskej strane gazda Ondrej Čanecký zo Skalitého. Poskytol im jedlo a šatstvo a priviezol ich do Čadce k židovskému lekárovi Pollakovi. Ten mal kontakt  na funkcionárov pobočky Ústredne židov v Žiline. Do Žiliny na Hollého ul. č. 9, kde bol pôvodne židovský starobinec, prišli  25. apríla 1944.  Dnes je budova sídlom Židovskej náboženskej obce v Žiline.

Vrba a Wetzler boli okamžite vypočutí Ervínom Steinerom a Oskarom Krasňanským miestnymi predstaviteľmi Ústredne židov, organizácie zriadenej vládou vojnového Slovenského štátu. Keď žilinskí predstavitelia Ústredne pochopili význam ich slov, okamžite povolali z Bratislavy svojho nadriadeného – doktora Oskara Neumanna.  Po vypočutí mal R. Vrba pocit, že im neveria ani slovo. Nikto nečakal, nebol pripravený na to, aby pochopil, čo sa v Osvienčime dialo. Židovskí predstavitelia nemohli uveriť, že ich komunita je systematicky vyvražďovaná. Aby si overili, či mladíci hovoria pravdu, každého z nich umiestnili do inej miestnosti a vypočúvali oddelene. Wetzler podal podrobné svedectvo koľko ľudí bolo zavraždených v plynových komorách, čo podľa jeho prepočtov bolo okolo 1 750 000. Vrba vysvetlil, aké zisky z toho Nemci mali, hlavne zo šperkov, peňazí, oblečenia, zlatých zubov, ale i vlasov či popola, ktorý sa používal ako hnojivo. Opísal vnútornú štruktúru táborov a využívanie Židov na otrockú prácu. Vypočúvanie trvalo tri dni.  
                                                                                    
Vrbova a Wetzlerova výpoveď o vyhladzovacom tábore Auschwitz-Birkenau bola spísaná do správy. Počas jej písania ju Krasňanský s pomocou Gizely Steinerovej prekladali do nemčiny. Vznikla spojením oboch výpovedí a 27. apríla 1944 bola dokončená. Mala 32 strán. Svet ju spoznal najskôr pod názvom Osvienčimské protokoly, v súčasnosti je známa ako Vrbova a Wetzlerova správa.  Prvýkrát detailne oboznámila svet s mechanizmom priemyselného zabíjania ľudí. Autori do najmenších podrobností opísali celý proces likvidácie väzňov jedovatým plynom až po následné spaľovanie mŕtvol v kremačných peciach. Jej  prvú kópiu dostal už 28. apríla predseda Komitétu pre záchranu maďarských Židov Rezső Kastner. Ďalšie kópie správy sa tajnými cestami doručili do Istanbulu a Ženevy. Jednu kópiu dostal osobne v Bratislave pápežsky nuncius Giuseppe Burzio, ktorý ju poslal do Vatikánu. Cez Ženevu sa správa dostala do Londýna. V druhej polovici júna sa prvýkrát dostala i na verejnosť – výťah z nej bol poskytnutý švajčiarskej a britskej tlači. Už 18. júna odvysielala BBC podstatné časti správy v niekoľkých jazykoch. Bohužiaľ, Spojenci protihitlerovskej koalície nikdy nevenovali podobným správam pozornosť a boli pasívni. Na plynové komory, krematória či železnice do tábora smrti nespadla ani jedna spojenecká bomba. Spojenci ostali k osudu Židov ľahostajní. Naopak vlády neutrálnych štátov Švédska, Švajčiarska, Turecka a Vatikánu pohrozili Budapešti, odkiaľ masívne v tom čase deportovali Židov, odvetnými opatreniami. Až  napokon 6. júla rozhodol maďarský regent admirál Horthy o prerušení transportov. 

Cieľ, ktorý si R. Vrba predsavzal, bol napokon len čiastočne splnený, lebo sa zachránilo  okolo 200 000 maďarských Židov z celkového počtu asi 800 000. Treba ešte poznamenať, že Vrba aj Wetzler sa aktívne zapojili do SNP.  Po skončení vojny a obnovení Československa začal Vrba študovať v Prahe vysokú školu. Napokon sa stal uznávaným profesorom v oblasti biochémie mozgu. V roku 1958 odišiel z Československa a pôsobil na univerzitách a vedeckých inštitútoch v Izraeli, Veľkej Británii, USA a Kanade. V roku 1963 sa rozhodol svoj príbeh vyrozprávať v knihe. U nás je dostupná len v českom preklade z roku 1998 pod názvom „Utekl jsem z Osvětimi“. Zomrel vo veku 82 rokov v kanadskom Vancouveri. 

A. Wetzler prežil celý ďalší život v Bratislave. Už v roku 1945 tu napísal brožúru „Osvienčim, hrobka štyroch miliónov ľudí“. Pracoval ako redaktor, potom ako robotník a napokon v oblasti obchodu. V roku 1964 napísal pod pseudonymom Jozef Lánik druhú knihu „Čo Dante nevidel“. Zomrel v roku 1988 v Bratislave.
Vrbova a Wetzlerova správa  bola jedným z prvých podrobných písomných dokumentov očitých svedkov popisujúcich holokaust a dnes patrí medzi základné dokumenty dejín druhej svetovej vojny a 20. storočia vôbec. Odhalila pravú tvár nacizmu a skutočnosti, ktoré dovtedy svet nepoznal a mnohí v čase uverejnenia správy neboli ochotní uveriť jej pravdivosti. 

Pri príležitosti 70. výročia tejto udalosti Židovská náboženská obec v Žiline  na Hollého ulici č. 9 odhalí dňa 28. júna 2014  o 16.00 hod. pamätnú tabuľu a na ktorú je pozvaná široká verejnosť.                                                                                                                               Fedor Gál, sociológ a bývalý slovenský politik,  pripravuje s tímom ľudí na budúci rok v dňoch úteku R. Vrbu a A. Wetzlera pochod po ich stopách s množstvom súbežných akcií. Hlavným partnerom v Žiline bude OZ Truc Sphérique, na ktorého webe sa záujemcovia včas dozvedia všetky podrobnosti. Tento rok v auguste bude nultý ročník pochodu pod názvom  „Vrba-Wetzler Memorial“. Autor ďakuje Pavlovi Franklovi, predsedovi Židovskej náboženskej obce Žilina za poskytnutie podkladov na napísanie článku.


'''Autor: Jozef Feiler,''' administrátor zilina-gallery.sk. Článok vyšiel v Žilinskom večerníku č. 26, strana 13, dňa 24. 6. 2014,