Zobrazenie zdroja stránky Vývoj vykurovania v Žiline

== Vývoj vykurovania v Žiline ==


'''Pozrite sa s nami na vývoj vykurovania v Žiline'''


Ako významné mesto severozápadného Slovenska mala Žilina mestské práva od konca 13. storočia. Už v Žilinskej knihe sa regulujú podmienky na stavbu domov a pecí tak, aby neohrozovali bezpečnosť susedov. Na strane 128 sa stanovuje, že „medzierky medzi domami, pekárenské pece a svinské chlievy musia sa postaviť od susedného domu minimálne na tri stupaje vzdialené“, teda asi jeden meter.
Pochopiteľne, väčšina domov bola v 15. a 16. storočí drevených so šindľovou strechou, a tak často dochádzalo k požiarom v dôsledku chybných komínov a vykurovania. Do roku  1685 vyhorelo mesto sedemkrát. Až v roku 1454 sa spomína na námestí kamenný dom. Po požiari v roku 1518 už boli domy na námestí kamenné, ale v okolí drevené, čo sa definitívne zmenilo až po požiari v roku 1848. Šindľové strechy domov definitívne zmizli až po požiari mesta v roku 1886 a domy boli v strede mesta povinne pokryté z „plechom z Třinca“, čo sa na Mariánskom námestí z časti zachovalo dodnes.  Nové domy stavané od konca 19. storočia už boli pokryté plechom alebo škridlou.  Na dobových pohľadniciach z námestia i okolia je vidno tieto strechy a nad nimi desiatky komínov z lokálneho vykurovania v každej miestnosti. 
V Žiline bolo veľmi málo keramických kachlí, tie sa používali hlavne v zámkoch a hradoch – v Budatínskom hrade, Strečne, v troch kaštieľoch v Bytčici a inde. Pozostatky keramických kachlí v meste, pochádzajúce z roku 1777, boli odstránené v roku 2008 pri asanácii budovy starej žilinskej fary na Dolnom vale 2.
Koncom 19. Storočia nemalo ešte mesto Žilina vodovod ani kanalizáciu, čo bolo veľkou prekážkou pre jeho rozvoj. Bez trvalého prívodu vody sa nemohlo efektívne používať ústredné kúrenie, a tak až do roku 1911 bolo v domoch len lokálne vykurovanie. Vybudovaním vodovodu z Turia v roku 1908 a následným budovaním vodovodnej siete v meste a rozvodov v domoch v rokoch 1909 až 1912 sa urobil prvý krok k zavedeniu ústredného vykurovania v jednotlivých domoch. V kotle ústredného kúrenia sa zohrievala voda nielen pre vyhrievanie radiátorov, ale aj teplá úžitková voda. 
Ako palivo sa používalo najmä drevo, ale po vzniku Košicko-bohumínskej železnice sa do mesta začalo dovážať i uhlie z oblasti Ostravy. Toto umožnilo aj výrobu pary na pohon strojov vo väčších a menších fabrikách v meste. V súkennej továrni, továrni na celulózu a továrni na umelé hnojivá (chemickej) sa para používala nielen na technologické účely, ale vyrábala sa z nej aj elektrina. 
Pri štúdii projektov rodinných domov i väčších stavieb sa máme možnosť už v roku 1912 stretnúť v centrálnej časti mesta, ale aj vo vtedajších okrajových častiach (Framborská a Spanyolova ulica) s prvými realizovanými ústrednými kúreniami. Napríklad na Framborskej ulici č. 23 si dal postaviť geometer Kornel Bittčanský nielen krásny rodinný dom, slúžiaci aj ako jeho projektová kancelária, ale navyše ho vybavil vtedy neobvyklým moderným výdobytkom – ústredným kúrením, ktoré vo vtedajšej úradnej reči – madarčine nieslo názov „központi fütes“. Vedľa priestoru kotolne v suteréne budovy bol sklad uhlia a dreva. Žilinčania tento dom poznajú ako bývalú poisťovňu a dnes je v nej štatistický úrad. 


'''Vývoj vykurovania v Žiline až po súčasnosť'''

Novobudovaná očná nemocnica mala nielen nádhernú budovu postavenú štátom za mestskom pozemku, ale i naprojektovanú vlastnú kotolňu v suteréne. Stavbu začali v roku 1913, nemocnicu otvorili v roku 1914. Kotolňa – v maďarskom jazyku nazývaná „kazanház“ – mala byť v ľavej časti suterénu. Vedľa centrálneho komína bola miestnosť na uhlie. V roku 1927 bola postavená nová hospodárska budova s kotolňou vedľa očnej nemocnice. Táto zásobovala teplom a teplou vodou nielen očnú nemocnicu, ale aj ďalšie budovy nemocnice postavené v období I. ČSR a neskôr.
Po roku 1912 významnejšie a väčšie stavby, ale tiež rodinné domy, mali už ústredné kúrenie, ktoré poskytovalo nepochybne väčší komfort bývania. Medzi ne možno zaradiť i budovu divadla a kina Grand Bio Univerzum, známej ako kino Fatra a dnes sídlo Štátneho komorného orchestra.
V suteréne budovy bola projektovaná kotolňa a vedľajšia miestnosť bola určená ako sklad uhlia.
A aby sme vyčerpali všetky jazyky používané v projektoch pre názvy kotolní, zaradili sme do nášho výberu aj projekt v nemeckom jazyku, ktorým komunikoval projektant z vtedajšieho väčšinou nemeckého mesta Eger – dnes Cheb v českom pohraničí. Pre žilinského právnika dr. Rudolfa Sterna naprojektoval rodinný dom s ústredným kúrením v suteréne, kde kotolňu označil ako „Heizraum“. Vedľa bola naprojektovaná pivnica na drevo.
Samozrejme, pri modernizácii stavieb postavených pred rokom 1912 bez ústredného kúrenia (napríklad hotely Polom, Grand a mnohé ďalšie) sa v nich zaviedlo aj ústredné kúrenie, čoho dôkazom sú aj radiátory na fotografii z Plzenskej pivnice Grand-Hotela. 
Výnimočný spôsob vykurovania v histórii mesta malo kino Miestneho spolku Česko-slovenského červeného kríža v Žiline pod názvom Bio Humanitas. Bolo v prenájme v Katolíckom dome postavenom v roku 1926. Jeho veľká dvorana bola vyhrievaná štyrmi americkými kachľami. Americké liatinové kachle boli vo svojej dobe skutočne revolučným vynálezom, ktorý funguval na dômyselnom princípe, ktorý umožňoval ohrievať vzduch aj pri podlahe. K ich výhode dodnes patria aj dvierka so sľudovými okienkami, ktorými možno pozorovať plamene ohňa. Americké kachle sú navyše stáložiarne, v podstate sa v nich na jeseň zakúrilo a oheň vyhasol až na jar. Stačilo priložiť len raz za deň a dokázali vyhriať priestor s rozlohou až 650 metrov kubických. Kúrilo sa v nich antracitom alebo koksom.
Úplne  ojedinelým spôsobom bola vykurovaná neologická synagóga na Kuzmányho ulici, kde svetoznámy projektant profesor Peter Behrens naprojektoval jej teplovzdušné vykurovanie a vetranie kanálmi v stenách a podlahe budovy. Teplo bolo do výmeníkov vzduchu dodávané z kotolne umiestenej  v suteréne vedľa stojacej židovskej ľudovej školy. Neskôr bola synagóga vykurovaná z vlastnej kotolne s komínom postaveným za budovou.
Na začiatku druhej polovice 20. storočia sa rozhodlo o vybudovaní nového sídliska nesúceho označenie Hliny I až VIII. Práce podľa projektov architektov Čapku, Bauera a Luptáka začali v roku 1955, sídlisko bolo postupne dokončené v šesťdesiatych rokoch. Pre vykurovanie sa od počiatku uvažovalo s vlastnými uhľovými kotolňami s kotlami značky Slatina-Roučka. Podľa doterajších výskumov bola v každej časti sídliska Hliny I až VIII jedna kotolňa s viacerými vodnými kotlami, komíny niektorých sa zachovali dodnes.


'''Zdroj: Mgr. Peter Štanský.'''  Pozrite sa s nami na vývoj vykurovania v Žiline,   Žilinský večerník, č.  10, str. 4, dňa 4. 3. 2014. 

'''Zdroj: Mgr. Peter Štanský.'''  Vývoj vykurovania v Žiline až po súčasnosť,   Žilinský večerník, č.  11, str. 4, dňa 11. 3. 2014.