Zobrazenie zdroja stránky Žilinský pivovar

'''Historické klenoty nášho mesta'''



== Žilinský pivovar ==



Dnes, keď tisícky žilinských milovníkov „zlatého moku" zbožňujú stredočeský Velkopopovický kozel, severomoravské pivo Radegast i Ostravar, či svetoznámy plzenský Prazdroj, si len málokto uvedomí, že boli i také časy, keď sláva žilinského piva siahala i za hranice dnešného Slovenska.

Mestský pivovar v Žiline existoval už v 17. storočí. Už vtedy bolo žilinské pivo také vychýrené, že sám uhorský palatín (zástupca kráľa - najvyšší úradník Uhorska) ho nechal doviezť do vtedajšieho hlavného mesta Prešporka. V r. 1658 palatín požiadal „Žilincov", aby mu poslali 300 vedier piva. Pivo sa používalo i na obdarovanie rôznych hodnostárov. Tak napr. mesto Žilina r. 1661 darovalo Mikulášovi Wesselényimu 1 teľa a 2 sudy piva.

Mesto Žilina nemalo právo variť pivo. Toto právo mali len majitelia tých domov v meste, na ktoré sa toto právo vzťahovalo. Najstaršie zachované účtovné záznamy o hospodárení mestskej sladovne pochádzajú z hopodarskeho roku 1631-32. Z toho istého roku pochádza i údaj o poplatkoch za varenie piva, ktoré vyberal mestský úradník nazývaný mladší kuchynský (junior cullinaris), a to v úhrnnej čiastke 156 zlatých (v r. 1681/82 až 802 zlatých a 75 denárov).

V Žilinskej mestskej sladovni sa vyrábal slad a varilo pivo pre potreby mesta. Správca sladovne dostával časť jačmeňa a chmeľu od mestského provizora (správca poľnohospodárskeho majetku mesta) a druhú časť si musel zadovážiť kúpou. V mestskej sladovni si pivo príležitostne varili aj ďalší hospodárski úradníci mesta Žiliny, napr. provizor, mladší kuchynský, mladší ovsiar (junior avenalis) a do začiatku 18. storočia i správca mestského špitála (za predaj piva v roku 1651/52 utŕžil 119 zlatých a v roku 1701/02 vyše 279 zlatých).

Pivo navarené v mestskej sladovni sa v 2. polovici 17. storočia čapovalo najmä v Oščadnici, čo bolo jednou z povinností tejto poddanskej obce Žiliny (mesto ju malo v zálohe od zemepána v r. 1662 - 1691). V r. 1683/84 sa tu vyčapovalo pivo v hodnote 171 zlatých. Po r. 1730 si žilinskí mešťania zriadili svoj vlastný výčap piva, a to v chotári mesta na hone nazývanom „Hore Váhom" (pri ohybe rieky Váh oproti Tepličke nad Váhom). Za každý vyčapovaný sud piva platili mestu poplatok 20 denárov.

Najväčší rozsah hospodárskej činnosti žilinskej mestskej sladovne nastal v 1. polovici 18. storočia. V hospodárskom roku 1719/20 sa tu navarilo pivo v hodnote 830 zlatých a 10 denárov a v r. 1726/27 desať a pol várky piva v hodnote 884 zlatých a 52 denárov. R. 1723 správu mestskej sladovne prevzal správca mestských polí, niekdajší provizor.

Žilinskí sladovníci mali svoj samostatný cech. Artikuly, t. j. nariadenia pre ich cech, pochádzajú z r. 1671. V polovici 18. storočia pre tento cech pracovali dva mestské mlyny. Právo variť pivo v tomto období malo 147 žilinských mešťanov. Majitelia chalúp na predmestí Žiliny si toto právo tiež chceli prisvojiť, avšak súdny spor začatý v r. 1773 prehrali. Právo variť pivo, ktoré sa viazalo na určité meštianske domy, sa v Žiline zachovalo do 19. storočia.

Najstaršie zachované účtovné záznamy o príjmoch a výdavkoch žilinského mestského pivovaru (lat.  braxatorium communitatis) pochádzajú až z hospodárskeho roku 1681/82. Vzhľadom na skutočnosť, že v tomto roku i v rokoch nasledujúcich sa v mestskom účtovníctve príjmy a výdavky mestského pivovaru a mestskej sladovne v Žiline vyskytujú nezávisle od seba, nemožno žilinský pivovar stotožňovať s mestskou sladovňou.

O žilinskom pive sa vo svojom celoživotnom vlastivednom diele „Notitia Hungariae novae historico-geographica" (Historické a zemepisné vedomosti o súčasnom Uhorsku) zmieňuje i slávny slovenský polyhistor Matej Bel (1684 až 1749), v 18. storočí najznámejší uhorský vedec v Európe. V Notitii Trenčianskej stolice (ostala v rukopise) uvádza, že po vynikajúcom trenčianskom pive, ktoré sa na pltiach dopravuje do Komárna, Budína a Pešti, je najlepšie pivo žilinské, hoci pivovary sa v stolici nachádzali i na iných miestach.

Známy maďarský historik, geograf a demograf Elek Féiiyes (1807-1876) vo svojom diele „Magyarországnak... mos-tani állapotja l.-III." (Pešť 1837) pri opise mesta Žiliny spomína, že na tunajšej úrodnej pôde sa pestuje dobré žito a jačmeň, z ktorého sa varí povestné žilinské pivo, v minulosti široko-ďaleko známe a obľúbené.

Podľa správy Prešporskej obchodnej a živnostenskej komory o Trenčianskej župe sa začiatkom r. 1870 v Žiline evidovalo 58 druhov živností s 237 majstrami a vedúcimi, avšak varenie piva sa už nespomína. V tých časoch zrejme zastaraný žilinský pivovar prestal pracovať, hoci návrhy na rekonštrukciu „veľkodomovníckeho pivovaru v Žiline" sa vyskytli aj po r. 1880.

Dlhá prízemná budova žilinského mestského pivovaru stála „Pod farou", t. j. v hornej časti dnešného námestia Andreja Hlinku. Po r. 1920 v svahu tesne nad pivovarom vyrástla balustráda. V tých časoch sa v časti starého pivovaru nachádzalo klampiarstvo a stolárska dielňa Jozefa Ďungela. Schátralú budovu nefungujúceho pivovaru, ktorá bránila pohľadom na novopostavenú impozantnú žilinskú balustrádu a pritom siahala temer do polovice novovybudovanej prudko stúpajúcej Novej ulice (dnešné farské schody), okolo r. 1925 zbúrali.

Niekdajšiu slávu žilinského piva v súčasnosti pripomína už len názov Pivovarská ulica, ktorá v minulosti viedla od dnes už zaniknutej uličky Čepieľ (nachádzala sa poniže budovy VÚB) k žilinskému mestskému pivovaru.


'''Autor: Ing. Gustáv Krušinský'''