Zobrazenie zdroja stránky Žilinská kniha

== Žilinská kniha ==


'''V roku 2003 boli dve významné výročia najdôležitejšej právnej pamiatky na Slovensku, Žilinskej knihy, ktorá predstavuje súbor paragrafov magdeburského práva prevzatého mešťanmi Žiliny od mesta Krupina aj jeho preklad do stredovekej slovenčiny. K prepísaniu magdeburského práva do Žilinskej knihy v jazyku nemeckom došlo roku 1378 (625. výročie) a k jeho prekladu do slovenského jazyka roku 1473 (530. výročie). Žilinská kniha sa stala predmetom záujmu mnohých historikov a jazykovedcov, ktorí sa s touto významnou právnou pamiatkou zaoberali najmä v 19. – 20. stor. Okrem vlastného magdeburského práva a jeho prekladu sa v Žilinskej knihe nachádzajú záznamy právnej povahy, ktoré sa robili pred mestskou radou za účelom potvrdenia a právoplatnosti rozhodnutí mnohých žilinských obyvateľov, ale aj príslušníkov viacerých okolitých dedín a mestečiek.'''


'''Dôvody vzniku Žilinskej knihy'''

Vznik národnej kultúrnej pamiatky Žilinskej knihy vyvolalo rozhodnutie kráľa Ľudovíta I. z roku 1369, v ktorom prikazuje Žilinčanom vzdať sa pôvodného flámskeho práva prevzatého z mesta Tešína a vybrať si niektoré mesto v Uhorsku, ktoré sa riadi právom mesta Magdeburg. Preto sa Žilinčania roku 1370 obrátili na Krupinu a požiadali o pomoc a poučenie, akými právnymi normami sa riadi mesto Krupina. Krupina vyhovela Žiline a poskytla jej právne rady – magdeburské právo – ktoré Krupina už dávnejšie používala,
asi už od roku 1244.

Prepis magdeburského práva do Žilinskej knihy urobil Mikuláš z Lukového (Lukovej) a tento sa stal základom právnych noriem, ktorými sa odvtedy Žilinčania riadili. Po necelých sto rokoch bol tento právny dokument na želanie dedičného richtára Žiliny Václava Pongráca preložený z jazyka nemeckého do jazyka domáceho, ktorým sa vtedy hovorilo v Žiline a na okolí. Preklad urobil a väčšiu jeho časť aj zapísal do Žilinskej knihy Václav z Kroměříža (ruka A). Druhú menšiu časť prepísal a zrejme aj čiastočne prekladal ďalší pisár, ktorý je identifikovaný ako ruka B v príslušnej odbornej literatúre, pretože sa nevie jeho meno. 

Ostatné záznamy o rôznych právnych úkonoch – darovaní, kúpe, predaji majetku, rôznych susedských sporoch a pod., robili v období od roku 1380 do roku 1562 mnohí pisári, ktorých sa postupne podarilo identifikovať na základe rozboru písma jednotlivých záznamov až na počet 51. Medzi nimi sa identifikovali aj záznamy, ktoré urobil Václav z Kroměříža (ruka A) a pomerne dlhú dobu slúžil v mestskej kancelárii aj pisár (ruka B), ktorý robil zápisy do Žilinskej knihy v období od roku 1468 do roku 1489. 

Prvé zápisy vyhotovené pred mestskou radou Žiliny sa robili v jazyku nemeckom, alebo latinskom. Postupne ako nadobúdalo v Žiline prevahu slovenské obyvateľstvo začínajú sa objavovať zápisy v jazyku slovenskom (prvý je z roku 1451) a zápisy v jazyku nemeckom sa úplne vytratili (posledný je z roku 1429). Príčinou tejto skutočnosti bolo, že Žilina sa stala objektom viacerých útokov husitských vojsk, ktoré zapríčinili aj odchod mnohých mešťanov nemeckého pôvodu, a tak Slováci nadobudli v mestskej rade výraznú prevahu. 


'''Prečo sa Žilinská kniha nenachádzala v archíve Žiliny?'''

Žilinská kniha je uložená v Štátnom okresnom archíve v Žiline (teraz Štátny oblastný archív Bytča, pobočka Žilina). Niekedy v polovici 19. stor. sa dostala do rúk Ľudovíta Stárka (1842 - 1843), vtedajšieho mestského archivára a správcu biskupského sirotinca, ktorý ju celú nielen prečítal, ale vyhotovil k nej aj titulný list v jazyku latinskom a nemeckom a šesťstranový vecný index k jednotlivým zápisom. 

V polovici 60-tych rokov 19. stor. sa Žilinská kniha dostala do rúk Dr. Jozefa Becka, ktorého synovec Dr. Vladimír Beck deponoval literárnu pozostalosť svojho strýka do Zemského archívu v Brne. Profesor Václav Chaloupecký, ktorý sa z literatúry dozvedel o Žilinskej knihe a zaujímal sa o jej osud, bol nemilo prekvapený, keď mu vtedajší mestský archivár v Žiline povedal, že on žiadnu knihu v archíve nemá ani o nej nevie. Prof. Chaloupecký sa o tejto skutočnosti zmienil roku 1928 pred Františkom Hrubým (riaditeľom Zemského archívu v Brne) a sťažoval si, ako sa strácajú na Slovensku významné historické pamiatky a medzi iným spomenul aj stratenie Žilinskej mestskej knihy. Riaditeľ archívu mu však s úsmevom povedal, že táto kniha je predsa uložená u nich v Zemskom archíve.

Prof. Chaloupecký si rukopis zapožičal, dal ho zreštaurovať a roku 1934 vydal v Učenej spoločnosti Šafárikovej v Bratislave prácu KNIHA ŽILINSKÁ. Odvtedy sa touto významnou právnou a jazykovou pamiatkou zaoberali mnohí historici a jazykovedci, ktorí v nej videli nielen zdroj poznania o postupnom rozvoji mesta, ale aj právneho vedomia mešťanov Žiliny. Stala sa tiež dôležitým dokladom vývoja slovenského jazyka, ktorý sa použil pri preklade magdeburského práva aj pri samostatných právnych záznamoch. Nakoniec je dôležitým zdrojom aj pre obyvateľov Žiliny a jej okolia, pretože sa tu nachádzajú desiatky mien jej pôvodných obyvateľov a mnohí Žilinci si v nej môžu nájsť svojich predkov. 


'''Formát a obsah Žilinskej knihy''' 

Žilinský kódex (právny dokument) je napísaný na papieri o rozmeroch 29 x 22 cm a má aj pôvodnú väzbu s mäkkým koženým obalom hnedej farby z 15. stor. Celý rukopis má 149 fólií označených strojčekom v niekdajšom Zemskom archíve v Brne. Týmto číslovaním sa riadil nielen prof. V. Chaloupecký, ale aj ostatní bádatelia, ktorí prišli do styku so Žilinskou knihou. Číslovanie ale nezodpovedá pôvodnému radeniu fólií, pretože Ľudovít Stárek vložil dopredu voľne latinský index knihy (4 fólie). 

Ani záznam magdeburského práva nie je zapísaný v celku, čím vznikli voľné strany, na ktoré mestský magistrát robil svoje záznamy. Vlastný text magdeburského práva bol zapísaný v dvoch stĺpcoch, ktoré sú aj linkované. Preklad magdeburského práva vyhotovený na želanie dedičného richtára Žiliny Václava Pongráca je zapísaný na fóliách 105a – 107b – register a na fóliách 108a – 149a vlastný preklad. Tento sa stal predmetom odbornej diskusie a často aj vážnych sporov už od doby prvého vydania Žilinskej knihy roku 1934.

Problémom sa stal najmä jazyk použitý pri preklade, ale aj zápisy právnej povahy, ktoré neboli zapísané v jazyku latinskom ani nemeckom. Prof. V. Chaloupecký považoval preklad za český s použitím niektorých slovenských výrazov. Druhý pohľad na túto problematiku je však úplne opačný. Viacerí bádatelia považujú preklad viac za slovenský ako český, resp. čeština slúžila len ako východzí rámec pri preklade magdeburského práva, ale v skutočnosti sa použil jazyk, ktorým sa vtedy bežne hovorilo na západnom Slovensku. 


'''Najnovšie výsledky bádania o Žilinskej knihe''' 

Najviac sa touto problematikou zaoberal Dr. Rudolf Kuchar, CSc., z Jazykovedného ústavu Ľudovíta Štúra SAV v Bratislave, ktorý v posledných rokoch vydal dve dôležité štúdie: Žilinská právna kniha – magdeburské právo, Veda Bratislava 1993, kde je uverejnený
celý preklad jednotlivých paragrafov magdeburského práva aj s množstvom poznámok nesprávneho čítania textu prof. V. Chaloupeckým v pôvodnom vydaní z roku 1934. V knižnom centre Žilina, vydal roku 2001: Žilinskú právnu knihu – zápisy právnych úkonov žilinských mešťanov. 

V úvode prvej publikácie sa sám zmieňuje o dôvodoch vydania prekladu magdeburského práva takto: „Transliterovaným vydaním tejto pamiatky chceme napraviť a vyplniť medzeru a zjavnú historickú neúplnosť doterajšieho vydania, pretože sa javí ako nevyhovujúce najmä z jazykového hľadiska. Publikovaním jej transliterovaného, skromne povedané slovenskejšieho (ak nie slovenskej verzie) prekladu magdeburského práva, sa umožní bádateľom bližšie sa oboznámiť so skutočne používaným jazykom vtedajšieho žilinského obyvateľstva.“ 

Slovenské národné povedomie sa v Žiline formovalo už dávno predtým, než bolo magdeburské právo preložené roku 1473 do Žilinskej knihy. Mnohí študenti študovali na Karlovej univerzite v Prahe nielen zo Žiliny, ale aj širšieho okolia severozápadného Slovenska. Po návrate domov sa mohli uplatniť aj v mestskej kancelárii, ale domáci jazyk im bol predsa len bližší, ako čeština, ktorú sa naučili v Prahe. 

Nakoniec aj Privilégium pre žilinských Slovákov vydané o tri roky neskôr, ako bolo prepísané magdeburské právo v Žilinskej knihe (7. mája 1381) Ľudovítom Veľkým, hovorí jasnou rečou, že obyvatelia Žiliny sa cítili byť nielen príslušníkmi mesta, ale aj Slovákmi, ktorí majú mať tiež rovnaké zastúpenie v mestskej rade ako obyvatelia Žiliny národnosti nemeckej. Kráľ v deň svojej návštevy uznal tieto oprávnené požiadavky, a preto im udelil výsadu, ktorú v tom čase nemali ani Česi v Prahe (až od roku 1413), ba ani Maďari v Budíne (až od roku 1438). Tento počin je dôležité zdôrazniť nielen z hľadiska vývoja národnostnej situácie v Žiline, ale aj v rámci celého vtedajšieho Uhorska, pretože ide vlastne o prvý neklamný dôkaz o uvedomení si svojej národnej svojbytnosti tunajšieho obyvateľstva.


'''Čeština, alebo slovenčina?'''

V systéme slovenského jazyka, ktorý sa prejavuje vo všetkých rovinách textu Žilinskej knihy, hovorená slovenčina západoslovenského typu, reprezentovaná jej kultúrnou podobou a kultúrnou slovenčinou používanou v Žiline a jej okolí, uplatnila nielen domácu právnu
terminológiu, ale viaceré reálie charakteristické pre slovenské jazykové územie: vlastné mená, ako aj výrazy pasienok, platba, pasba. Napr. slovo richtár bolo už v slovenčine udomácnené; ďalším je slovo bratr bez ř; častým je používanie koncovky – om – božejníkom, boženíkom, deťom, erbom, kostelom, lúpežníkom, sedlákom, zlodejom. V slovenčine sa používali aj zdvojené spoluhlásky – dessat, dessatek, masso, ossem, sussed, zasse, zlatto. K výrazným prvkom západoslovenských nárečí, ktorá je v preklade dosť prezentovaná, patrí slovesná záporná podoba nejest oproti českému není. 

V druhej štúdii, venovanej zápisom pred mestskou radou Žiliny, sú uverejnené iba záznamy písané slovensky, resp. ich jazyk predstavuje viac, alebo menej nadnárečový jazykový útvar typu západoslovenského jazyka. Ale aj v nemeckých a latinských záznamoch sa nachádza veľa dôkazov o vlastných menách, v ktorých sú používané slovenské hlásky – ä/a, resp. dz. Severné, západné a stredné Slovensko tvorilo na rozhraní 13. a 14. stor. jeden silný hospodársky a administratívny celok – domínium Matúša Čáka z Trenčína. 

V uvedenom období sa na Matúšovom dvore, ale aj v širšom okolí, mohol uplatniť vplyv nielen západoslovenských, ale aj stredoslovenských nárečí, ktorý pôsobil aj na oblasť Žiliny a jej okolia. Najviac tomu napomáhala skutočnosť, že Trenčín aj Žilina ležali na starej obchodnej ceste, po ktorej sa prepravoval tovar už pred mnohými stáročiami – tzv. jantárová cesta. To umožňovalo iste aj vzájomné zbližovanie a ovplyvňovanie západoslovenských a stredoslovenských nárečí. 

Za Matúša Čáka sa rozvíja a formuje slovenský ústny kultúrny jazyk, ktorý sa stal základom nadnárečovej podoby kultúrneho jazyka západoslovenského typu, utvoreného približne v polovici 15. stor. Možno to dobre pozorovať práve v jazykových prejavoch zachytených v Žilinskej knihe, v ktorých je neoddeliteľnou súčasťou predovšetkým právnej terminológie. Výrazy prevzaté počas nemeckej kolonizácie v 13. stor. – erb, fojt, glejt, richtár, ktoré sa bežne používali aj v preklade magdeburského práva i v záznamoch pred mestskou radou, sú dotvárané domácimi slovotvornými postupmi – napr. erbovník, glejtník a pod. 


'''Tvorba a spôsob záznamu vlastných mien v Žilinskej knihe'''

Z veľkého množstva vlastných mien uvedených v záznamoch pred mestskou radou, sú mnohé mená odvodené od miesta pôvodu ich nositeľa: Bánovský, Babčanský, Horecký, Hrabovský,
Mošovský, Nedecký, Turský, ale aj od remesla vykonávaného vlastníkom mena: súkenník, krajčír – Štefan Kraiczy, mäsiar – Martin Massar, nožiar – Benedictus Nozer. Taktiež od
vlastných mien osôb: Ďuran od Juraja – Ondřej Ďuranov; od Hana – Mareta Hanczowa; Martin - Mertlík; Michal – Michalczik. Od názvov lokalít na okolí Žiliny – vrch Boboty vo Vrátnej doline – Michal Bobot; Oblez – Kašpar Oblez – z toho neskôr Oblazov; Dubeň
– Mathias Dubno. Ale aj z mien etník – Polák – Martin Polák, Poláček, Poláčko – Ebrihard Polaczko, Matej Polsky; Tomáš Niemecz, Mikuláš Prussak. Mená sa odvodzovali aj od
názvov rôznych hospodárskych, alebo v domácnosti používaných vecí: čakan, miska, ocieľka, zápona a pod. 

Paralelné používanie starej (písanej) češtiny časťou slovenských vzdelancov, popri kultúrnej slovenčine, nemohlo tento trend zastaviť, skôr ho urýchľovalo, hoci české pravopisné aj jazykové vplyvy v ňom zanechali viditeľné a dosť hlboké stopy. Pri pôvodnom hodnotení jazyka Žilinskej knihy sa v podstate vychádzalo z bohemistického hľadiska (českého). Takýto jednostranný a teda tiež menej objektívny prístup, podmieňovali viaceré skutočnosti, a to nielen jazykové, ale aj politické (napr. jednotný národ československý) a pod. 

Po vydaní dvoch významných štúdií Dr R. Kuchara o slovenskom preklade magdeburského práva a právnych záznamoch pred mestskou radou Žiliny je zrejmé, že podiel domáceho slovenského jazyka západoslovenského typu, je možno považovať za nedeliteľnú súčasť tejto významnej pamiatky. 


'''Národnostné pomery v Žiline a žilinský právny okruh'''

Prečo však uplynulo také dlhé obdobie od nariadenia kráľa Ľudovíta I. (1369), po prepísanie magdeburského práva do Žilinskej knihy (1378)?  Príčinou toho bolo predovšetkým obmedzenie práv dedičného richtára Žiliny, ktorý by mal po jeho zavedení oproti pôvodnému flámskemu právu, oveľa menšie právomoci a z nich vyplývajúce aj finančné požitky. Pretože sa na založení mesta Žilina určite podieľali nemeckí kolonisti z Tešína, mesto sa riadilo tam používaným flámskym právom. Podľa neho mal dedičný richtár omnoho výraznejšie postavenie, ako richtár ktorý bol každoročne volený.

Žilina a jej bezprostredné okolie bolo osídlené slovanským obyvateľstvom už dávno pred vznikom vlastného mesta. Dokonca najstaršie slovanské nálezy objavené v Žiline posunuli prítomnosť slovanského etnika na rozhranie 5. – 6. stor. n. l.  Do tohto prostredia začali počas 13. stor. prenikať  z Tešína nemeckí remeselníci a obchodníci, ktorí sa zároveň podieľali aj na založení mesta (civitas), ktoré sa takto prvýkrát uvádza  roku 1312. Hneď potom si však museli uvedomiť, že súčasťou mesta sa stali aj domáci slovenskí obyvatelia, ktorí si nárokovali podobné práva ako Nemci (Privilégium pre žilinských Slovákov z roku 1381). 

Toto im bolo konečne známe aj z pôvodného prostredia odkiaľ prišli do Žiliny, pretože aj v okolí Tešína žilo prinajmenej zmiešané obyvateľstvo, v ktorom nemeckí prisťahovalci tvorili len menšiu časť. Aj keď je teda isté, že nemeckí hostia z Tešína podnietili zavedenie mestského zariadenia v Žiline, na základe všeobecnej situácie je zrejmé, že predstavitelia kolonizačnej vlny boli najmä menej početní príslušníci vyšších vrstiev. V novom meste tvorili prevažne iba najzámožnejšiu vrstvu, ktorá ovládla správu mesta a súčasne boli často aj dedičnými richtármi obcí zakladaných na žilinskom práve (Kolárovice, Dlhé Pole, Krásno nad Kysucou, Závodie atd.).

Celá organizácia žilinského právneho okruhu poukazuje na zámernú, plánovitú činnosť, ktorú podmieňoval nielen súhlas panovníka, ale aj príslušných zemepánov, predovšetkým vtedajšieho pána Váhu a Tatier – Matúša Čáka Trenčianskeho. Situáciu komplikoval aj fakt, že Žilina už od svojho založenia patrila pod jurisdikciu dedičného richtára, ktorý bol prvostupňovým sudcom, vlastníkom nezdanenej pôdy v dvojnásobnej výmere ako ostatní, vlastníkom úžitkov z mlyna a podieľal sa aj na súdnych poplatkoch. Pretože sa zachovali mená všetkých dedičných richtárov v Žiline od začiatku 14. stor., aj doklady o ich činnosti, ako i veľa nimi vydaných listín, dohôd a testamentov, možno tak jednoznačne povedať, že až do prvej tretiny 15. stor. boli všetci dediční richtári v Žiline Nemci. 


'''Cesta predstaviteľov mesta Žilina do Krupiny'''

Popri dedičnom richtárovi jestvovala aj rada súdnych prísediacich, ktorých si dedičný richtár vyberal s prihliadnutím  na záujmy a želania ostatných najvýznamnejších členov mesta. Paralelne tu jestvovala aj rada starších, volená všetkými obyvateľmi mesta, ktorá mala zastupovať ich záujmy, ale hlavné slovo mal vždy dedičný richtár. Za dôkaz existencie rady starších v Žiline možno považovať už prvé privilégium Karola Róberta z roku 1321, ktoré kráľ vydal na žiadosť hostí zo Žiliny a nie na žiadosť dedičného richtára.

Podnetom pre nariadenie kráľa Ľudovíta I. roku 1369, aby sa Žilina vzdala tešínskeho práva, bola zrejme aj tá okolnosť, že samotný Tešín prešiel pravdepodobne už roku 1364 tiež na používanie magdeburského práva. Pretože toto právo bolo vtedy už bežne používané aj v Uhorsku, bola od kráľa oprávnená požiadavka, aby sa Žilina obrátila na niektoré mesto v jeho kráľovstve. Preto dedičný richtár, spolu so svojimi súdnymi prísažnými osobne doniesol do Krupiny list, v ktorom žiadali o poučenie o výsadách používaných v meste Krupina.

Krupinský richtár Pavol spolu s 12 prísažnými privítali predstaviteľov Žiliny a poučili ich o svojich právach.  Dokonca 17. marca roku 1370 im toto poučenie vydali písomnou formou:
1.	majú právo si voliť vlastného farára a nesmú byť nútení prijať iného
2.	môžu si kohokoľvek zvoliť za richtára, pri zachovaní práv a nárokov dedičného richtára Nicka
3.	richtár spolu s mešťanmi určujú prísažných
4.	svedectvá Uhrov sa smú pripustiť iba so svedectvami nemeckých susedov
5.	žiadny šľachtic ich nemá právo súdiť
6.	ani župan ani šľachtici nemajú právo vymáhať od nich nasilu pohostenie a dobrovoľne poskytnuté musia zaplatiť
7.	domy, ktorých majitelia zomreli bez potomkov, má richtár po trojnásobnom prevolaní právo s mešťanmi predať v prospech mesta
8.	richtár má právo iba na tretinu súdnych poplatkov, prísažní na dve tretiny
9.	kolektu majú platiť podľa svojich možností
10.	z mlynského práva im patrí jedna dvanástina
11.	ak niekto niekoho poraní, alebo zabije a nikto ho neobžaluje, zostáva slobodným aj s majetkom
12.	nikto sa nesmie odvážiť vyberať v meste cenzus (pozemkovú daň)
13.	cestovné výdavky richtára za každú cestu vo veci mesta, mu musí mesto nahradiť
14.	chudobní aj bohatí mešťania majú rovnaké práva
15.	ktokoľvek sa stane richtárom, musí sídliť v meste aj so svojim majetkom
16.	kto nebude spokojný s rozsudkom žilinského súdu, má právo obrátiť sa na Krupinu
17.	všetci remeselníci v meste majú platiť kolektu, koľko môžu a želiari podľa svojich prostriedkov.


'''Zmena pomerov po prijatí magdeburského práva v Žiline'''

Zavedenie krupinských výsad v Žiline by bolo podstatne zmenšilo výsadné postavenie dedičného richtára, ktorý bol na rokovaní v Krupine osobne prítomný.  Preto boli odporučenia pre Žilinu čiastočne upravené v druhom článku, že sa pri voľbe richtára majú rešpektovať tiež práva dedičného richtára. Krupinčania vo svojom poučení pre Žilinčanov vypustili aj tú časť článku, ktorá hovorí o tom, že má byť každoročne volený.

Žilinský dedičný richtár Nicko, spolu so svojimi prísažnými, zastával predovšetkým svoje záujmy. Preto sa ani príliš neponáhľali na zavedenie do života mesta nariadenie kráľa Ľudovíta I. Pri akomkoľvek aspoň čiastočnom  uvedení krupinského práva v Žiline, by musel žilinský dedičný richtár upustiť od časti svojich dovtedajších práv, najmä vo sfére súdnej aj v oblasti určovania (volenia) predstaviteľov mesta.

Dedičný richtár v Žiline nebol ochotný odovzdať svoje práva mestu (mešťanom), ale ani skupina majetnejších mešťanov, ktorí boli často aj dedičnými richtármi okolitých dedín, nemali záujem na zvýhodnení právneho postavenia Žiliny. Preto inštitúcia dedičného richtárstva zohrala nepochybne negatívnu úlohu v ďalšom vývoji mesta. 

Dokladom na zrealizovanie príkazu kráľa Ľudovíta I. Veľkého vo veci príslušnosti Žiliny k magdeburskému právu prevzatému z Krupiny, je až listina dedičného richtára, radných (consules), súdnych prísažných (scabini) a celej obce mešťanov a hostí zo Žiliny z 8. marca 1379. Svojim obsahom je to záväzné vyhlásenie adresované zrejme Krupine, že Žilinčania sa po zákaze používania tešínskeho práva kráľom Ľudovítom Veľkým, oboznámili so spravodlivými a dokonalými zákonmi mesta Krupina, ku ktorej sa práve pripájajú aj so svojimi potomkami a v pochybných prípadoch sa odteraz budú obracať o radu na krupinských mešťanov a ich zákony. Listina bola potvrdená pečaťou mesta, ale pečať dedičného richtára nebola k nej ani pripojená.

Znenie listiny teda znamená, že sa oproti roku 1370 dostáva do popredia viac už mestská obec, reprezentovaná zborom starších, ako predstaviteľov záujmov mesta. Žilinský dedičný richtár musel napokon ustúpiť aj v užívaní príjmov z mlynov a z mosta cez Váh (r. 1381). Je pravdepodobné, že sa aj počet členov zastupiteľského zboru zvýšil na 12, ako to bolo tiež v Krupine. Nakoniec aj dávna nespokojnosť mešťanov slovenského pôvodu v Žiline vyústila roku 1381 pri návšteve kráľa Ľudovíta ( 7. mája) v sťažnosť, v ktorej títo povedali kráľovi, že podľa starých zvyklostí v meste sa prísažní aj radní určovali vždy v rovnakom počte spomedzi Slovákov a Nemcov. Teraz však Nemci nechcú pustiť Slovákov medzi prísažných, hoci títo tak isto platia dane a plnia si všetky služby.

Kráľ zvážil všetky dôvody tejto sťažnosti a rozhodol, aby odteraz vždy bolo paritné zastúpenie Slovákov aj Nemcov na miestach prísažných. Proces zrovnoprávnenia podľa magdeburského práva sa však skončil až  roku 1384, vydaním listiny kráľovnej Márie (2. júna 1384), v ktorej potvrdila Žiline práva udelené ešte Karolom Róbertom (1321), aj práva vzniknuté prijatím magdeburského práva. Toto privilégium spolu sochranným mandátom Ľudovíta I. Veľkého z 2. februára roku 1369, predložili tiež Žilinčania hneď po návrate z kráľovského dvora magistrovi Mikulášovi a Štefanovi, synom Povšu, predstaviteľom správneho obvodu Strečnianskeho hradu, ktorí na ich základe vydali nariadenie všetkým svojim kastelánom, mýtnikom a úradníkom z hradov Strečno, Lietava, Žilina, Starý hrad aj Budatín, aby dodržiavali všetky výsady Žilinčanov, v tomto mandáte podrobne vymenované. 


'''Definitívne potvrdenie používania magdeburského práva v Žiline''' 

Vydaním privilégia kráľovnej Márie bol vlastne dovŕšený a definitívne uskutočnený prechod Žiliny na krupinské právo. Zvýraznením postavenia Žiliny ako odvolacieho miesta v právnych sporoch v okolitých obciach a mestečkách, sa zároveň potvrdilo výsadné postavenie Žiliny v žilinskom právnom okruhu. Úplné vyňatie Žiliny spod súdnej právomoci kráľovských úradníkov znamenalo, že od roku 1384 mal richtár a mestská rada úplnú súdnu právomoc, teda i posudzovaní tzv. ťažších prípadov, ktoré v rámci dovtedajších zvyklostí rozsudzoval richtár so svojimi súdnymi prísažnými, ale vždy v prítomnosti kráľovského úradníka. 

Postavenie dedičného richtára prestalo byť až také výnimočné ako bolo predtým, začali ho považovať za člena mestskej obce. Nestál už mimo nej a nad ňou, ale stal sa (aj keď dedične) prvý medzi rovnými, najmä vo vzťahu k ostatným členom mestskej rady. Ďalšou významnou zmenou, uskutočnenou pod vplyvom Krupiny, bola 12-členná mestská rada, ktorá je prvýkrát výslovne doložená práve v listine z 18. júna 1384. Prijatie magdeburského práva Krupiny nebolo iba formálnym právnym úletom, prinieslo so sebou veľké zmeny v štruktúre súdnych a správnych orgánov mesta. Zanikol osobitný súdny dvor (scabini), jestvujúci ešte roku 1379 a jeho funkciu prevzala (možno už pred rokom 1381) rada prísažných, ktorá mala na starosti aj súdne a správne veci mesta. Na čele mesta zostal aj naďalej dedičný richtár, no v súdnictve sa zrejme presadila zásada krupinského práva, že iba jedna tretina zo súdnych pokút patrila jemu, kým dve tretiny už prísažným.  Právny stav, aký dosiahla Žilina roku 1384 bol výsledkom kompromisu, v ktorom určité ústupky musel urobiť dedičný richtár a určité, ale omnoho väčšie aj zemepán (kráľ), ktorý mal však záujem na zmenšení výnimočného postavenia dedičného richtára. Hlavne sa však zlepšilo postavenie členov mestskej obce voči dedičnému richtárovi aj voči kráľovi.

Postavenie dosiahnuté po vyše desaťročnom zápase žilinských mešťanov s dedičným richtárom malo veľký význam pre ďalší právny, sociálny a národnostný vývoj Žiliny. Všetky tieto udalosti sa postupne prejavili aj v hospodárskom, politickom i kultúrnom rozvoji mesta, ktoré od polovice 15. storočia už možno považovať za slovenské, pretože zápisy v Žilinskej knihe sa od roku 1451 písali len v domácom a iba v menšej miere latinskom jazyku. Tak sa stala aj Žilinská kniha výrazným dokumentom pre lepšie poznanie našej dávnej minulosti, nielen z hľadiska národného povedomia, ale aj rozvoja hospodárskej základne mesta v 14. – 16. stor. Preto jej vyhlásenie za národnú kultúrnu pamiatku roku 1988 nebolo iste náhodným aktom. Tento významný právny dokument si to určite plne zaslúži,  aj keď sa budú o jej náplni a jazykovej forme prekladu viesť určite ešte rôzne spory a diskusie.


'''Jozef Moravčík'''
Považské múzeum v Žiline     


'''Zdroj:''' Žilinský večerník, číslo 3, dňa 13.1.2004, strana č. 17 a 18, ročník XIV