Zobrazenie zdroja stránky Dr. Michal a Anna Majerčíkovci


== Žilinčania, ktorí zachránili dievča pred Osvienčimom 	 ==
	

Dnes patrí medzi známe skutočnosti, že počas druhej svetovej vojny prebehlo prenasledovanie a hromadné vyvražďovanie Židov. Viaceré židovské rodiny sa však pred tragickým osudom podarilo zachrániť. Podľa vyjadrenia Pavla Frankla, predsedu Židovskej náboženskej obce Žilina, '''„aj v Žiline a okolí sa podarilo počas holokaustu uchrániť časť ľudí, ktorí boli rasovo prenasledovaní. Osobám, ktoré zachránili životy židovských spoluobčanov udeľuje Štát Izrael a Pamätník holokaustu - múzeum Yad Vashem štátne vyznamenanie „Spravodlivý medzi národmi“. Mená všetkých vyznamenaných sú uvedené aj v zozname, ktorý je vystavený v Múzeu židovskej kultúry v Bratislave. V minulom aj tomto roku bolo ocenených desať záchrancov zo Slovenska, ktoré je v prepočte na počet obyvateľov najväčším nositeľom najvýznamnejšieho vyznamenania Izraela.“''' 
  
Jedným z mnohých príkladov ťažkého životného osudu židovských občanov je aj príbeh, ktorý chceme predstaviť v tomto článku. Pretože hlavná udalosť, ktorá sa v príbehu spomína, sa udiala v Žiline, možno tu spomenuté udalosti zaradiť do dejín nášho mesta. 

Hetty Fisch sa narodila 30. mája 1932 v Bratislave. Jej otec Dr. Gejza Fisch bol popredným bratislavským oftalmológom a angažoval sa aj v židovskom hnutí. Matka Jeanette, rod. Hartvigová zomrela tri dni po pôrode a Hetty pomáhala vychovávať aj sestra jej matky Beáta Hartvigová. Keď mala Hetty osem rokov, teta Beáta ju nechala s otcom a vydala sa za Júliusa Weinera. 
Po salzburských rokovaniach v júli 1940 akcelerovali protižidovské opatrenia, ktoré boli v roku 1941 zosúladené v Židovskom kódexe, platnom od 9. septembra. V roku 1942, keď už väčšina Židov bola obratá o všetky práva i majetok, štát rozhodol o ich vysídlení. Transporty sa uskutočnili od marca do októbra 1942. Jedným zo zberných stredísk bola aj Žilina. Nachádzalo sa v konských stajniach žilinských kasární na Rajeckej ceste a bolo v prevádzke od marca do októbra 1942. Židia určení na transport tu zotrvávali niekoľko dní až týždňov a zo staničky Žilina-Záriečie boli odvážaní do vyhladzovacích koncentračných táborov. V roku 1942 sa do tohto zberného strediska dostali aj pani Beáta a jej manžel Július Weiner. 

V tom čase sa vtedajší okresný náčelník Hlinkovej gardy a veľký športovec Vojtech Závodský rozhodol v meste stavať betónovú tribúnu na športovom štadióne. Niekoľko desiatok židovských rodín vzal zo zberného tábora a umiestnil ich na stavbu, čím ich zachránil pred transportmi. Získal aj podporu obchodníka so stavebninami Jakuba Kleina, ktorý mal veľký záujem na skorom vyslobodení Židov, a preto prisľúbil dodať cement. Zachránení Židia boli ubytovaní v jednom súkromnom dome na Radlinského ulici. Ľudí odtiaľto prezývali „betonári“, lebo stavali betónovú tribúnu, ktorá nahradila starú drevenú. Takto bol od 1. septembra 1942 vytvorený židovský pracovný tábor v Žiline. Citujúc historika Karola Janasa, '''„osobitnou formou perzekučných opatrení tvorilo sústreďovanie Židov do pracovných stredísk a pracovných táborov. Vznikali po zastavení deportácií a nemali nič spoločné s pracovnými strediskami z minulých rokov...“ Jedným z nich „bol tábor na Kysuckej ceste v Žiline. Jeho zaradenci pracovali na stavbe štadióna Športového klubu Žilina. Kapacita tábora bola 100 osôb a priemerne ich v ňom bolo 60. Táborom za jeho existencie prešlo asi 250 osôb. V činnosti bol od 1. septembra 1942 do 29. augusta 1944.“''' 
Vojtech Závodský mal na rozdiel od iných členov Hlinkovej gardy s obyvateľmi židovského pôvodu dobré vzťahy. Ako uvádza historik Ján Filip, tábor slúžil „istým spôsobom aj ako záchrana obyvateľov židovského pôvodu“. Židia tu umiestnení totiž pracovali a nehrozili im perzekúcie. Zo zberného tábora Vojtech Závodský zobral aj pani Beátu Weinerovú a jej manžela Júliusa, ktorý bol popritom zamestnaný v textilnej firme Baška a Husty. Veliteľ tábora im dovolil bývať v prenajatej izbe v obytnom dome na Veľkej okružnej u rodiny Spitzerovej. 

Keď Dr. Gejza Fisch porovnal situáciu v Žiline a Bratislave, rozhodol sa poslať malú Hetty k tete a ujovi Weinerovcom do Žiliny. Desaťročná Hetty tu chodila aj do školy, venovala sa čítaniu a písala listy otcovi. Tento život narušila až okupácia Slovenska Nemcami po vypuknutí Slovenského národného povstania v auguste 1944. O pár dní začali zberať židovské rodiny, ktoré zostali po prvých transportoch v roku 1942. Obnovili sa deportácie. 

Židovským občanom, ktorí pracovali na štadióne, bolo najskôr oznámené, že sa ich transporty netýkajú, lebo majú výnimku. Na druhý deň sa však situácia zmenila a gardisti nariadili, aby sa zbalili a pripravili na transport. Keďže Weinerovci nebývali v tábore, mali sa ísť pobaliť do svojej izby v sprievode s dvoma gardistami. Jeden gardista v uniforme strážil vchod do domu a druhý v civile išiel s nimi do izby. Hoci Hetty nebola uvedená na žiadnom zozname, mala byť odtransportovaná spolu so svojou tetou a ujom. Pán Weiner prosil o pomoc gardistu, aby dievča mohlo ostať doma. Ten nechcel pomôcť, ale napokon povedal, že nič nevidí. Pani Hetty Klein, rodená Fisch aj po rokoch spomína na tieto tragické udalosti: '''„Keď sme schádzali dolu schodmi, náhle sa otvorili dvere susedného bytu, kde býval doktor Michal Majerčík. Chytil ma za ruku, vtiahol ma dnu a zatvoril dvere. Jednou rukou mi zakryl ústa a posadil ma na zem. Povedal mi, aby som nekričala, že mi chce pomôcť. Po niekoľkých minútach mi oznámil, že ma ráno vezme vlakom do Bratislavy. Zrazu začali búchať na dvere gardisti a kričali: Razia, razia, otvorte! Dr. Majerčík a jeho manželka nadvihli rýchlo matrac s trojmesačným dieťaťom v postieľke, položili ma na spodok postieľky a zakryli ma matracom a dieťaťom. Chlapec v postieľke sa zobudil a začal plakať. Dr. Majerčík otvoril dvere a gardisti začali prehľadávať celý byt, ale nenašli ma. Varovali ho, že za schovávanie Židov ho stihne ten istý osud ako Židov.“''' 

Dr. Michal Majerčík mal v úmysle postarať sa o Hetty len cez noc. V rádiu však oznámili, že cestovať verejnou dopravou je možné len so špeciálnym povolením. Preto sa Majerčíkovci rozhodli prichýliť Hetty do konca vojny (Michal Majerčík bol mladý právnik - praktikant a jeho manželka Anna bola učiteľka slovenčiny, dejepisu a zemepisu. Mali niekoľkomesačného syna a trojročné dievčatko. Anna Majerčíková sa už nemohla zamestnať a starala sa o svoje dve deti a malú Hetty. Ich finančné prostriedky boli značne obmedzené. Na malú Hetty nemali potravinové lístky, a preto jej museli dávať potraviny z vlastného prídelu). 

Už na druhý deň boli Weinerovci naložení do vlaku a odvezení do zberného tábora v Seredi a odtiaľ odtransportovaní do Osvienčima. Ešte aj v týchto tragických chvíľach medzi tisícami deportovaných osud doprial, že manželia Weinerovci sa stretli v jednom vozni spolu s Dr. Gejzom Fischom, otcom malej Hetty. Tam mu povedali, že jeho dcéra je ukrytá v jednej žilinskej rodine. 

Pani Hetty spomína na rodinu Majerčíkovcov: '''„Je veľmi ťažké opísať láskyplný vzťah Majerčíkovcov ku mne. Keď som k nim prišla, všetko, čo som vlastnila, boli len letné šaty a sandáliky, teda to, čo som mala práve na sebe. Zabezpečili mi teplé oblečenie a na Vianoce som dostala papuče. Boli to úplne cudzí ľudia, ale správali sa ku mne ako k vlastnej dcére.“''' 

Rodina Michala Majerčíka sa tak zo dňa na deň dostala ukrývaním židovského dievčaťa do otvoreného rizika. Majerčíkovci sa vzdali spoločenského života a sčasti i kariéry. Ďalej pani Klein spomína: '''„Dr. Majerčík mi nosieval knihy na čítanie, ale nie z knižnice, aby ma neprezradil, príklady na počítanie a rôzne úlohy. Po príchode z práce mi rozprával, čo hlásili v rádiu, ako sa blíži koniec vojny a príde sloboda. Aj napriek týmto ťažkým časom mi vlieval duševnú pohodu. S pani Majerčíkovou som trávila celé hodiny, starala sa o mňa, aby mi nič nechýbalo.“''' 

Hetty však nesmela vychádzať von, lebo vždy sa mohol nájsť niekto z bližšieho či vzdialenejšieho susedstva, kto by mohol ju a Majerčíkovcov udať. Aj pred koncom vojny, kedy prechádzal front cez Žilinu a počas preletov lietadiel, náhradní rodičia s ňou ostávali v byte, hoci iní sa ukrývali v pivniciach. 

'''„Bývala som v malej izbičke, kde sa nesmelo svietiť, aby ma niekto nezbadal. Počas každej návštevy v byte ma rýchlo ukryli do dreveného kufra, kde som sedela v skrčenej polohe s hlavou medzi nohami uzatvorená aj niekoľko hodín. Na kufre pán Majerčík vyvŕtal zboku niekoľko dier, aby som mala vzduch na dýchanie. Na kufor potom prehodili malú dečku a položili vázičku. Počas deviatich mesiacov som žila v neustálom strachu, nemala som kamarátky a nijaký kontakt s vonkajším svetom. Na ulicu som sa mohla pozrieť len opatrne cez záclonu,“''' pokračuje pani Klein vo svojich spomienkach a dodáva: '''„Aj ukryté dieťa môže byť svedkom beštiálneho vraždenia. Raz som sa stala svedkom udalosti, keď som videla, ako pred bránou židovského cintorína zastavilo malé nákladné auto, z ktorého zo zadnej strany vystúpilo niekoľko mužov a dvaja-traja gardisti s puškami. Odišli na cintorín, odkiaľ som počula streľbu.“''' 

Počas tohto obdobia prichádzal jeden tragický okamih za druhým. Matka Dr. Michala Majerčíka bývala neďaleko na Malej Prahe. Táto ušľachtilá žena ukrývala v záhradnej chatke šesťčlennú rodinu Kleinovcov. Neopatrnosťou ich odhalila suseda a aby nebola zatknutá aj pani Majerčíková, sami sa prihlásili u žandárov. Keď sa Dr. Michal Majerčík pri večernej návšteve u matky dozvedel, že Kleinovci boli zatknutí, dostal obrovský strach o malú Hetty, ukrývanú vo vlastnom byte, o ktorej šiesti zatknutí Kleinovci vedeli. Po jej vyzradení by okamžite nasledovala razia gardistov. 

Aj ďalší z najťažších okamihov má pani Klein v živej pamäti: '''„Dr. Michal Majerčík dal niekoľkomesačné dieťa do fusaka a vložil do dreveného kočíka. Ja som si obliekla nejakú dlhšiu sukňu, kabát a na hlavu mi dali ručník a na jednu stranu na líce vatu. Kričal „rýchlo von, lebo prídu prehľadať byt“. Pred vchodom mi povedal, aby som išla k bitúnku a tam na neho čakala. Nevedela som, kde sa v Žiline nachádza bitúnok, len som si zapamätala, že mám ísť rovno a potom zabočiť vľavo a ďalej ísť rovno. Pravdepodobne to bolo v januári, lebo počas ukrývania som už nesledovala dni a mesiace. Bola ukrutná mrazivá zima a nepríjemne chladný vzduch prefúkal moje slabé oblečenie. Obutá som bola len v sandálikoch a bez rukavíc. Vonku bola úplná tma, ulice boli prázdne a bez vonkajšieho osvetlenia. Brodila som sa s kočíkom v snehu a mraze. Malý chlapec veľmi plakal, až od vyčerpania zaspal. V tom zhone mu zabudli dať fľašku s čajom. Nevedela som, kde sa nachádzam a kam idem. Naposledy som si len zapamätala nejaký múr a strom, za ktorým som sa pred mrazivým vetrom schúlila. Držala som v objatí rúčku na kočíku a v tom snehu a mraze som od únavy zaspala. Takto nás tam našiel úplne vyčerpaných Dr. Michal Majerčík. Doma nás potom kriesil v horúcom kúpeli. Pre moju záchranu neváhal riskovať život vlastného dieťaťa.“''' 

Majerčíkovci ukrývali malú Hetty ešte niekoľko dní po oslobodení Žiliny. Po skončení druhej svetovej vojny sa Hetty stretla s tetou Beátou a Júliusom Weinerom, ktorým sa podarilo holokaust prežiť. Jej otec Gejza Fisch zahynul v Osvienčime v prvý októbrový týždeň roku 1944 vo veku 60 rokov. Nasledujúce dva roky Hetty žila v Bratislave s tetou a zostala v kontakte s Majerčíkovcami, v neskorších rokoch s ich deťmi. Potom začala študovať v Měšiciach pri Prahe a po komunistickom prevrate v roku 1948 odišla študovať do Anglicka. Po štúdiách zamierila do Izraela k tete Beáte a Júliusovi Weinerovi, ktorí sem odišli do novovzniknutého štátu. V Jeruzaleme sa vydala za Arieha Kleina, Žilinčana židovského pôvodu a človeka s podobným osudom. V šťastnom manželstve sa im narodilo päť detí a majú trinásť vnúčat. 

Izraelský štát a Pamätník holokaustu - múzeum Yad Vashem udeľuje za záchranu Židov významné ocenenie „Spravodlivý medzi národmi“. Aj Dr. Michal Majerčík a jeho manželka Anna dostali 15. júla 1981 toto vyznamenanie za záchranu mladého dievčaťa Hetty. Ich mená sú v zozname na Múre cti v Záhrade spravodlivých medzi národmi. Tu majú zasadený stromček a pri ňom pamätnú tabuľu. V múzeu sa nachádza aj 16 bielych skriniek na pamiatku osôb najľudskejších činov, medzi ktorými sú Raoul Wallenberg či Oskar Schindler, ale aj Žilinčania Dr. Michal a Anna Majerčíkovci. Obaja dostali túto poctu za to, že pri záchrane židovského dievčaťa riskovali aj život vlastného niekoľkomesačného syna. V bielej presklenej skrinke je uložený obraz Dr. Majerčíka a prsteň pani Majerčíkovej, ktorý po jej smrti darovali pani Hetty jej deti. Okrem toho sú tam ešte štyri zásuvky s hebrejským a anglickým popisom. Nad skrinkou je obraz s celou Majerčíkovou rodinou. Slováci patria k najčastejším nositeľom tohto ocenenia, nielen podľa počtu obyvateľov. Aj na základe toho možno potvrdiť, že sú schopní pomáhať aj s nasadením vlastného života. Dôkazom toho je aj tento príbeh, ktorý sa odohral v našom meste. 
  

'''Peter Šimko''' 
'''Snímky súkromný archív Hetty Klein''' 

'''Zdroj: Žilinský večerník, č. 11, str. 24, dňa 10. 3. 2009'''