Villa Nečas a jej okolie

Villa Nečas a jej okolie

Dnešná reprezentatívna budova Villy Nečas má zaujímavú históriu. Celý priestor jej okolia je spojený s továrňou Celulózka, ktorá vznikla v roku 1901. Avšak história samotnej Villy Nečas siaha až do druhej polovice 18. storočia. Vtedy na ľavom brehu Váhu vznikol riečny prístav pre plte a v jeho blízkosti postavili budovu Kráľovskej colnice a soľného úradu. Zároveň štát, ktorý mal monopol na dovoz a predaj soli, tu vybudoval rozsiahle sklady pre soľ dovážanú z Poľska. Toto miesto vyhovovalo aj svojou polohou. Bolo blízko mesta a rieka Váh umožňovala splavovanie pltí so soľou a po jej preclení odvoz po rieke a povozmi. Kráľovský soľný úrad a colnicu postavili v roku 1763 a hoci išlo v prvom rade o administratívnu stavbu, dostala podobu kaštieľa. Na hlavnej fasáde sa doteraz zachoval uhorský erb s letopočtom 1763, čo jednoznačne potvrdzuje, že pôvodne to bola štátna budova. Tento erb sa ako jediný v Žiline zachoval z čias rakúsko-uhorskej monarchie do súčasnosti. V kaštieli boli aj byty vedúcich úradníkov colnice a soľného skladu. Po vzniku továrne na celulózu v roku 1901 bola budova prispôsobená na bývanie pre jedného z jej zakladateľov a dlhoročného riaditeľa inžiniera chémie Tomáša Nečasa. Okolo budovy dal Nečas vybudovať francúzsky park, ktorý sa však s rozvojom továrne postupne zmenšoval. V tej dobe sa v kaštieli, ako ho miestni nazývali, konali honosné recepcie a večierky, na ktorých sa podávali kulinárske špeciality a pekné vína. Po roku 1945 tu boli byty pre vedúcich továrne, neskôr byty pre robotníkov a nakoniec tam boli podnikové jasle a materská škôlka. Na začiatku 80. rokov dvadsiateho storočia kaštieľ zrekonštruovali na kultúrno-spoločenské podnikové centrum a školiace stredisko celulózky. V rokoch 2006 až 2007 bola v kaštieli ďalšia rekonštrukcia podľa projektov architektov Ivana Jarinu a Martina Kubovského, ktorá zmenila jeho funkciu na reštauráciu a penzión a následne bol kaštieľ v roku 2007 premenovaný na Villu Nečas na počesť Tomáša Nečasa. V interiéri skĺbili zachované dobové priestory s modernými prvkami.

V roku 1775 postavili vedľa kaplnku zasvätenú sv. Jánovi Nepomuckému. Nitriansky sídelný biskup Ján Gustíni-Zubrohlavský v nej povolil vysluhovať pobožnosti a sväté omše. V druhej polovici 19. storočia kaplnka stratila svoj význam a v roku 1858 bola zrušená. V roku 1901 sa stala majetkom celulózky. Keď 26. novembra 1935 zomrel na obchodnej ceste vo Viedni zakladateľ a generálny riaditeľ celulózky Tomáš Nečas, boli jeho telesné pozostatky dočasne uložené v tejto kaplnke. V rokoch 1949 až 1951 v nej františkáni obnovili bohoslužby, potom však ostala kaplnka zavretá. Po novembri 1989 ju odovzdala továreň cirkvi a po rekonštrukcii ju v roku 1991 vysvätil nitriansky pomocný biskup František Rábek, ale už ako Kaplnku Sedembolestnej Panny Márie. V súčasnosti patrí rímskokatolíckej cirkvi, farnosti Žilina-Vlčince. Objekt bývalej colnice a kaplnka boli zapísané v Ústrednom zozname kultúrnych pamiatok ako národné kultúrne pamiatky pod číslom 1399/1 a 1399/2.

Parkové úpravy v priestore okolo Villy Nečas boli budované v niekoľkých etapách. Po roku 1775 bola za soľným skladom a kaplnkou vybudovaná baroková záhrada rozdelená na dva celky. Je zakreslená na zaujímavom kartografickom dokumente Mapa zdvihnutej rieky Váh pri Žiline nakreslenej Leopoldom Römischom v roku 1775. Záhrada bola oplotená a slúžila najmä správcovi, úradníkom a pravdepodobne bola prístupná aj návštevníkom colnice, ktorí si mohli dlhšie čakanie skracovať pobytom v záhrade. Situáciu okolo soľného skladu, kaplnky, kaštieľa dokresľujú štyri mapy zo začiatku 19. storočia. Podľa mapy z roku 1815, ktorá okrem pôdorysu soľného skladu znázorňuje aj tri prierezy korytom Váhu, bola záhrada za hlavnou budovou využívaná ako kuchynská (Die Küchengarten). Je teda predpoklad, že v záhrade rástli aj úžitkové rastliny využívané v miestnej kuchyni. Táto mapa nám prináša aj výnimočné poznatky o výške vodnej hladiny rieky v roku 1813. Voda vtedy zaplavila aj budovu hostinca (Das Wirtshaus) v Tepličke nad Váhom, ktorý bol na mieste bývalej manufaktúry grófa Windischgrätza. Budovy soľného skladu sa nachádzali pomerne vysoko nad riekou, takže voda ich počas záplav nepoškodila. Na mape z roku 1827 môžeme vidieť, že za záhradou situovanou za hlavnou budovou, bol na mieste neskoršieho parku sklad dreva. So zánikom colnice a soľného skladu v druhej polovici 19. storočia prichádza nová etapa využívania areálu nielen zo stavebného, ale aj krajinárskeho pohľadu. Okolité polia po roku 1901 zastavali výrobnými halami a budova colnice sa zmenila na byty. Celý areál dostal novú sadovú úpravu tvoriacu jeden celok. Park pri celulózke bol komponovaný prírodno-krajinárskym štýlom a jeho výstavba bola ukončená v prvej tretine 20. storočia. Rozprestieral sa najmä v administratívnej časti fabriky, kde sídlili úradníci a správa továrne a samozrejme aj v okolí rezidencie majiteľov – dnes Villy Nečas. Park pri kaštieli v prvej tretine 20. storočia zaberal takmer polovicu areálu a bol vybudovaný medzi obytnou budovou a továrňou na mieste pôvodnej barokovej záhrady. Jeho rozloha zaručovala dostatočnú zvukovú kulisu od výrobného ruchu továrne pre pokojné a tiché bývanie majiteľov. V druhej polovici 20. storočia sa továreň rozšírila o ďalšie výrobné objekty na úkor parku. Pôvodný park bol oplotený a jeho centrálnu časť situovanú za kaplnkou tvoril súbor pravidelných záhradných úprav so strihanými drevinami a chodníkmi nadväzujúcimi na centrálnu oválnu kompozíciu. Chodníky boli lemované kvetinovými záhonmi. Celý park je najlepšie vidieť na fotografii z roku 1933, keď továreň viedol Tomáš Nečas. Po roku 1945 pred administratívnu budovu inštalovali oplotený pamätník obetiam II. svetovej vojny. Všetky dodnes zachované stromy z obdobia po roku 1901 majú obvod kmeňa nad 150 cm, nájdu sa aj exempláre s obvodom 192 či 215 cm. Aleja sa však nezachovala v pôvodnom rozsahu a vyhynuté exempláre boli v neskoršom období nahradené nevhodnými topoľmi čiernymi. Pred pamätníkom obetiam II. svetovej vojny rastie starý exemplár lipy malolistej s obvodom kmeňa 290 cm, ktorá pochádza ešte z pôvodnej výsadby po roku 1901. V areáli továrne, najmä v okolí dnes už bývalých administratívnych budov, rastie napríklad duglaska tisolistá a borovica čierna. Okolie samotnej Villy Nečas je obklopené mladšou parkovou úpravou. Z pôvodnej výsadby z obdobia okolo roku 1901 sa dodnes zachoval iba jediný majestátny exemplár brestu horského, ktorý rastie ako dvojkmeň s obvodmi jednotlivých kmeňov 165 a 265 cm. Niektoré jedince dosahujú výšku 40 m, zvyčajne so širokou a otvorenou korunou a dožívajú sa viac ako 400 rokov.

Súčasná sadová úprava pri Ville Nečas pochádza až z druhej polovice osemdesiatych rokov 20. storočia. V roku 2006 v období poslednej veľkej rekonštrukcie objektu a adaptácie na hotel dostala záhrada nový vzhľad. Autormi sú manželia Murčovci, ktorí obnovili trávniky, dosadili plochy okolo prístupovej cesty. Náhradou za buxusový plot, ktorý vyhynul kvôli celoeurópsky rozšírenej vijačke krušpánovej, bol založený nový trvalkový záhon popri vstupnej ceste do hotela.

Vila Nečas a jej okolie patrí ku géniu loci Žiliny. Do roku 1965 tadiaľto viedla hlavná cesta na Vrútky, po vybudovaní novej súčasnej cesty a mostu sa doprava od továrne odklonila. Tým sa zlepšili podmienky bývania v okolitých domoch, ktoré väčšinou vybudovala továreň pre svojich zamestnancov. Villa Nečas a kaplnka sú pamiatky, ktoré patria k najvýznamnejším v Žiline.

Autori: Mgr. Peter Štanský a Jozef Feiler