Jozef Moravčík
Jozef Moravčík: „Najväčšiu hanbu si spôsobujeme sami – barbarským ničením a vyberaním vzácnych nálezov„
Mgr. Jozef Moravčík, narodil sa v roku 1944. Archeológ Považského múzea v Žiline. Absolvoval množstvo dôležitých výskumov, ktoré posunuli poznanie pravekého a včasnohistorického osídlenia severozápadného Slovenska, Žiliny a jej okolia. Autor mnohých expozícií a putovných výstav z oblasti archeológie, propagátor a publicista, spoluorganizátor každoročnej súťaže pre žiakov ZŠ v Žiline s názvom Po stopách histórie Žiliny, člen Výboru Slovenskej archeologickej spoločnosti, člen a neskôr podpredseda Archeologickej rady pri Ministerstve kultúry SR, člen Zboru Žilincov a predseda jeho Sekcie histórie.
Po absolvovaní Katedry archeológie, dejín umenia a národopisu Filozofickej fakulty UK v Bratislave ste nastúpili do Považského múzea v Žiline, ktorému ste verný doteraz. To je obdivuhodné – ale aj pochopiteľné, veď archeológia severozápadného Slovenska ponúka rozmanité a vzrušujúce možnosti realizácie. Nemýlim sa?
V podstate máte pravdu, pretože hneď v prvom roku pôsobenia v múzeu sme spolu s mojím predchodcom Dr. Petrovským - Šichmanom robili výskum laténskeho obetiska v Prosnom, ktoré je spolu s výskumom pohanskej svätyne v Liptovskej Mare na Havránku, doteraz jediným dôkazom kultových obradov ľudu púchovskej kultúry na celom území jej pôsobenia. V rokoch 1969 a 1971 sme skúmali veľké popolnicové pohrebisko v Púchove, kde sme našli vyše sto žiarových hrobov. Celková plocha pohrebiska sa dá odhadnúť asi na päť až šesť hektárov. V rokoch 1972-1973 sme sa zasa venovali výskumu nášho najväčšieho hradiska v Divinke na Veľkom vrchu, ktoré zohralo funkciu centra Žilinskej kotliny v troch časových obdobiach – v neskorej dobe bronzovej, na rozhraní letopočtov a potom aj v 9. storočí n. l. V 70-tych rokoch sme skúmali ešte priamo v Žiline slovanské, lužické a púchovské sídliská, ktoré dokumentujú intenzívne osídlenie územia mesta v troch rozhodujúcich obdobiach: v mladšej dobe bronzovej, ranej dobe dejinnej a v období stredoveku.
Robili ste výskumy v okolí Považskej Bystrice, Púchova, Rajeckých Teplíc, Bytče a najmä v Žilinskej kotline, zaevidovali ste vyše 20 tisíc kusov archeologických nálezov od paleolitu po novovek. Ktoré z nálezísk najviac podnecuje vaše profesionálne ambície a výskumnícku predstavivosť?
Nebolo skoro leta, aby sme nerobili nejaký archeologický výskum, ale k unikátnym lokalitám okrem spomínaného obetiska v Prosnom patril výskum hutníckych zariadení z doby rímskej a stredovekej dechtárne vo Varíne. Tieto výnimočné objekty sú dôkazom veľkej remeselnej úrovne tunajších obyvateľov, ktorí dokázali v prostredí severného Slovenska nielen ako prví spracovávať miestne zdroje železnej rudy, ale ju taviť v mimoriadne dokonalých peciach, ktoré nemali v tej dobe obdobu na celom území takzvanej Slobodnej Germánie, t.j. východne od Rýna a severne od Dunaja.
Pracovali ste napríklad aj s takou osobnosťou, akou je PhDr. Karol Pieta, DrSc. Výsledky tejto spolupráce môžu vidieť návštevníci v Župnom dome v Púchove...
S Karolom Pietom sa poznáme už štyridsať rokov, od čias, keď som robil ešte len diplomovú prácu a on bol čerstvým pracovníkom Archeologického ústavu SAV v Nitre. Práve spomínané výskumy hradiska v Divinke, hutníckych zariadení a dechtárne vo Varíne boli naše spoločné akcie. Výsledky dosiahnuté pri výskumoch lokalít púchovskej kultúry sa podarilo prezentovať v Púchove vďaka ochote vtedajšieho primátora Štrbáňa, ktorý si dal tento projekt do svojho volebného programu, keď kandidoval vo svojom druhom volebnom období. Realizácie tejto expozície sa ujal môj starší syn Peter, ktorý nielenže urobil grafické a výtvarné riešenie celej expozície, ale v spolupráci so svojimi bývalými spolužiakmi z Umeleckej priemyslovky v Kremnici vyhotovili aj verné repliky niektorých vzácnych exponátov, alebo objektov - obetnú stélu z Liptovskej Mary, celý model obetiska v Liptovskej Mare, hroty kopijí aj štít bojovníka, postavu roľníčky, dokonca látky použité na ich oblečenie, boli vyrobené tradičnými spôsobmi s použitím prírodných materiálov.
Viedli ste archeologické krúžky, prednášali v základných školách a gymnáziách na tému archeologické objavy, začínajúcim kolegom sa venujete ako odborný garant, publikujete, obciam pomáhate odhaľovať ich históriu. V rámci projektu História Žiliny ste s ďalšími spolupracovníkmi pripravili tri publikácie: Mariánske námestie, Kostol sv. Štefana kráľa a Farský kostol Najsvätejšej Trojice. Pracujete ešte na niečom podobnom?
Publikácia o Farskom kostole Najsvätejšej trojice sa ešte len pripravuje, pretože v pôvodnom termíne, kedy mala byť spracovaná – roku 2003, som tri mesiace strávil v nemocnici a ďalších päť ešte rekonvalescenciou. Aj vďaka schopnostiam primára chirurgie Rastislava Johanesa a celého jeho kolektívu, som sa nakoniec mohol vrátiť nielen na svoje pracovisko, ale aj k plánovaným publikáciám. Druhou by mala byť knižka o Žiline ako centre severného Slovenska od praveku po stredovek. Bude mapovať všetky obdobia od paleolitu po 15. - 16. stor., ako sa prejavili v priestore, kde je teraz jedno z najväčších miest Slovenska. Bude to vlastne zhodnotenie rovnomennej výstavy inštalovanej v Budatínskom zámku v roku 2004. Ak mi to zdravie dovolí, možno sa pustím aj do ďalších knižiek, ale to až budem na dôchodku, lebo v zamestnaní sa musím zaoberať omnoho prozaickejšími vecami, ako je písanie knižiek.
Poznávanie histórie rodného mesta, ktorá bola v minulosti dosť zanedbávaná a skresľovaná, ste začali pred desiatimi rokmi tým najsprávnejším spôsobom. S riaditeľom Štátneho okresného archívu v Žiline Petrom Štánskym ste zorganizovali súťaž žiakov základných škôl Po stopách histórie Žiliny, ktorú vyhlasujú každý rok. Aký je výsledok tohto už desaťročného úsilia?
Súťaže žiakov základných škôl sa doteraz už tak vžili do povedomia učiteľov aj žiakov, že sa postupne rozdelili na dve časti, žiakov 6. a 7.ročníkov a žiakov 8. a 9.ročníkov. Dokonca sa k nim pridali aj študenti žilinských stredných škôl. Veľmi si vážim úsilie jednotlivých učiteľov dejepisu, ktorí sa snažia vštepiť žiakom lásku k histórii rodného mesta. Najviac sa to darí najmä v školách na Vlčincoch, ktoré pravidelne tieto súťaže vyhrávajú. Poznanie histórie vlastného mesta by malo byť samozrejmosťou nielen žiakov, ale aj dospelých, pretože tak sa môže vyvinúť správny vzťah k rodnému mestu, ktoré si to svojou bohatou históriou určite zaslúži. Preto sme sa aj v kolektíve Zboru Žilincov rozhodli postupne zmapovať celú bohatú škálu dejín mesta v rôznych oblastiach. Doteraz vyšlo už sedem knižiek, nielen o jednotlivých objektoch, ale aj o histórii športu, hudby, letectva. Postupne sa bude prezentovať aj školstvo, kultúra, cechy a manufaktúry, zdravotníctvo, známky a mince, skauting, šľachtické rody, ktoré žili v Žiline. Marsina pripravuje vydanie privilégií, ktoré udelili mestu panovníci Uhorska pre jeho lepší rozvoj. Poznanie najdôležitejších medzníkov dejín Žiliny môže zároveň obohatiť celkové poznanie histórie Slovenska. Žilina bola v rôznych obdobiach dôležitou križovatkou, nielen ako dopravný uzol Slovenska.
Ste spokojný s podmienkami, ktoré štát vytvára pre archeológiu? Aký je jej najväčší prínos pre spoločnosť a keď chcem byť veľmi konkrétny, tak aj pre Žilinský kraj a jeho centrum - Žilinu?
Spokojní by sme nemali byť nikdy. To by znamenalo, že už sa ďalej nedá ísť. Dôležité je najmä to, aby sa týmito otázkami zaoberali nielen odborníci, ktorí sú k tomu školení, ale aj ľudia na rozhodujúcich miestach v štátnej správe i samospráve. Veď len v posledných rokoch sa v Žiline a okolí realizovali výskumy, ktoré v mnohom obohatili naše poznanie natoľko, že dnes môžeme hovoriť o omnoho skoršom začiatku rozvoja mesta, ako sme mohli predpokladať z historických prameňov.
Ktoré konkrétne výskumy to potvrdzujú?
Napríklad výskum pri farskom kostole dokázal, že tu už v polovici 13. storočia stál sakrálny objekt, predchodca dnešného kostola, ktorý určite vznikol práve v súvislosti s formovaním nového sídliskového útvaru - mesta. Taktiež objavenie Kaplnky Božieho Tela v priestore Kostola sv. Štefana–kráľa potvrdilo to, čo už bolo dávno známe zo Žilinskej knihy. A nakoniec aj história Kostola sv. Štefana-kráľa začína najmenej o 30 až 50 rokov skôr, ako sa doteraz tradovalo. Možno predpokladať, že tu stál už v čase prvej písomnej zmienky o Žiline v roku 1208. V blízkosti mesta v rokoch 2004 - 2006 realizovali archeologický výskum najväčšej stredovekej dediny na Slovensku v chotári Nededze, ktorá tu fungovala v 13. až 14. storočí. Zanikla bez cudzieho zásahu a jej obyvatelia potom zrejme založili nové osady: Nededzu, Tepličku a možno aj Gbeľany. Ako málo finančných prostriedkov poskytuje nielen štát, ale aj mestá a jednotliví podnikatelia, sa ukázalo pri objave hrobky z doby sťahovania národov v Poprade - Matejovciach. Trvalo skoro rok od jej objavenia, kým sa začal seriózny výskum pod vedením Karola Pietu. Výskum priniesol nečakaný objav hrobu, aký sa v prostredí severného Slovenska ani nedal očakávať. Dokonale zachovalú hrobovú komoru aj s čiastočne zachovalým zariadením, dôležité nálezy pre datovanie hrobu – mincu rímskeho cisára Valensa z roku 375, náradie vykrádačov, ktorí hrob vykradli krátko po jeho uložení do zeme, kvalitne zachovalé drevené trámy z hrobky, aj vlastnej hrobovej komory, zhotovenej špeciálne vyrobenými stenami a sedlovou strechou so štítom. Dokonalosť zachovania dreva viedla dokonca k tomu, že objekt zaradili do obdobia SNP a považovali za partizánsky bunker.
To znie naozaj kuriózne, a len vďaka nezáujmu o odborné preskúmanie objavu...
Áno, a preto je veľmi dôležité, aby sa vždy našlo dostatok finančných prostriedkov pre takéto náročné výskumy, ktoré posúvajú poznanie histórie nielen nášho územia, ale i celej Európy. Dôkazom toho je aj účasť nemeckých odborníkov pri výskume v Poprade, ktorí budú nakoniec aj drevené súčasti hrobu konzervovať vo svojich laboratóriách. Nikdy by sme sa nemali uspokojiť s tým, čo bolo doteraz na Slovensku preskúmané. Treba pokračovať ďalej v skúmaní takých dôležitých lokalít ako je hradisko Bojná v Ponitrí, kde sa našli mimoriadne cenné zlaté plakety zo začiatku 9. storočia s náboženskými motívmi a také množstvo železných zbraní, nástrojov a polotovarov zo železa, že to nemá obdobu na celom území Slovenska. A tak by sme mohli pokračovať aj pri vymenúvaní ďalších dôležitých nálezov a nálezísk z celého územia našej vlasti, ktoré sa však v posledných rokoch stali zdrojom doslova rabovania a vyvážania za hranice kvôli obohacovaniu sa, a nie poznaniu histórie vlastného Slovenska. Niet vari už žiadneho hradiska, hrádku, alebo stredovekého hradu, nepodrobeného neskutočne barbarskému ničeniu a vyberaniu vzácnych nálezov, ktoré často končia mimo nášho územia. Dnes sa sťažujeme ako sa s nami zaobchádzalo za Rakúsko - Uhorska, alebo v časoch prvej Československej republiky, ale vtedy väčšina týchto pamiatok skončila v depozitoch múzeí, kde ich možno aj dnes pokojne študovať a vidieť. No teraz, za existencie Slovenskej republiky, končia ani nevieme kde a nikto ich už viac neuvidí. Nikto nám tak v tejto oblasti neškodil ako si dokážeme škodiť sami. A to je tá najväčšia hanba, akú si sami spôsobujeme.
Ján Blahovec
Zdroj: Žilinský večerník, číslo 1, strana 19, Utorok 2. 1.2007, Ročník XVI.
