Dušan Makovický
MUDr. Dušan Makovický – slovenský tolstojovec
Na rohu Bottovej ulice a Horného Valu v Žiline stojí Makovického dom, niekdajší dom Babuškovcov – jednoposchodová budova. Na jej priečelí je umiestnená skromná pamätná tabuľa s textom: “V tomto dome býval v rokoch 1894 – 1904 Dr. Dušan Makovický osobný lekár L. N. Tolstého.“ Obyvatelia mesta i jeho návštevníci nespočetnekrát prešli okolo Makovického domu, no len málokto si asi položil otázku aká osobnosť sa skrýva za týmto pomenovaním. Dnešný exkurz do dejín Žiliny venujeme teda lekárovi – ľudomilovi, obdivovateľovi velikána ruskej literatúry 19. storočia L. N. Tolstého a rozširovateľovi jeho diela na slovenskom území doktorovi Dušanovi Makovickému.
Predovšetkým treba uviesť, že doktor Makovický na prelome 19. a 20. storočia spoluvytváral kultúrno-spoločenské dianie nielen v Žiline a na jej okolí, ale aj na celom Slovensku (území vtedajšieho horného Uhorska). Patril k prvým praktickým lekárom ordinujúcim pre širokú verejnosť v Žiline a jej okolí. Bol presvedčeným národovcom, šíriteľom slovenčiny, bojovníkom proti maďarizácii a vydavateľom diel L. N. Tolstého v slovenskom preklade. Neustále nabádal priateľov, známych a pacientov k pestovaniu národného jazyka a kultúry. Prostredníctvom Tolstého diel oboznamoval Makovický verejnosť aj so životom a prácou ruského ľudu a naopak sám zoznamoval Tolstého, jeho priateľov a známych s potrebami a túžbami slovenského národa.
Kto to teda bol Dušan Makovický?
Narodil sa 10. decembra 1866 v Ružomberku ako desiate dieťa Petra a Anny Makovických. Jeho rozvetvená rodina patrila v tom čase na Slovensku k tým, „ktoré do posledného člena svojho priznávajú sa k národu, vinú ho ku srdcu a pracujú na jeho zveľadení hmotne i duševne.“ Je preto pochopiteľné, že prostredie, v ktorom vyrastal, vtlačilo mladému D. Makovickému silnú národnú pečať. Veľkú oporu mal vo svojom otcovi, ktorý bol vzdelaným človekom. Rozsiahla domáca knižnica s dielami svetových klasikov ako aj znalosť viacerých rečí (nemčina, francúzština, angličtina, maďarčina, poľština, srbčina a i.) umožňovala Dušanovi čítať ich v origináli. Gymnaziálne štúdiá absolvoval v Šoprone, kde sa zoznámil s Matejom Bencúrom.
Po matúre v r. 1885 sa obaja rozhodli pre štúdium medicíny v Prahe. Tam sa Makovický dostal do spoločnosti slovenských vysokoškolákov. Povahové vlastnosti ako skromnosť, utiahnutosť, prísnosť voči sebe mu však bránili viac sa zblížiť s bezstarostnými spoluštudujúcimi. V Prahe sa v tom čase formovala nová skupina slovenských vzdelancov, známa neskôr pod menom hlasisti. Jedna z členiek charakterizovala Makovického takto: „Stredného vzrastu, útlej postavy, svetlorusých, prihladených vlasov, jemných rysov, s pohľadom bystrých, pritom nežných očí.“ Makovický otvorene prejavoval národné cítenie a netajil sa svojimi národnými bolesťami a úzkosťami. Túžil otvorene venovať sa kultúrnej práci pre ľud. Jeho citlivá duša potrebovala niekoho, ku komu by mohol s úctou vzhliadať, oddávať sa mu a pohľadom týchto svojich ideálov pozerať potom na svet. Jeho idolom sa stal L. N. Tolstoj. S Tolstého učením a dielom prišiel do styku už počas štúdií na pražskej univerzite a to ovplyvnilo celý jeho nasledujúci život.
V lekárskych štúdiách pokračoval v Innsbrucku a neskôr v Berlíne a v Moskve odkiaľ sa vrátil opäť do Prahy. Tu veľa času venoval hlbokému štúdiu učenia L. N. Tolstého a jeho myšlienky sa snažil rozširovať aj medzi ostatnými študentmi. Určitý čas bol aktívnym členom Detvana, spolku slovenských študentov v Prahe. Vysokoškolské štúdiá skončil roku 1891.
Prvým jeho pôsobiskom bola chirurgia v Innsbrucku, kde sa prihlásil za externého lekára. Za Makovickým tam prišiel aj jeho priateľ Albert Škarvan, tiež obdivovateľ Tolstého. O osobnosti Tolstého a jeho filozofii viedol D. Makovický mnohé búrlivé debaty so svojimi priateľmi a známymi, ktorí sa skepticky pozerali na Tolstého učenie. Zazlievali mu najmä dobročinnosť, ktorú na svoj úkor často až preháňal. Napriek všetkému pokračoval v štúdiu Tolstého myšlienok a diel. Výsledkom bol preklad Kreutzerovej sonáty do slovenčiny. Napokon z Innsbrucku odišiel do Pešti, kde v ňom skrsla myšlienka navštíviť Tolstého.
Do Jasnej Poľany sa dostal začiatkom septembra 1894. Tolstoj si ho hneď obľúbil. Makovický mu priblížil pomery v Uhorsku a najmä život Slovákov. Po mesiaci sa cez Moskvu vrátil do Ružomberka a na otcovo naliehanie prijal miesto praktického lekára v Žiline. Ordináciu si zariadil v jednoposchodovom dome na rozhraní dnešnej Bottovej ulice a Horného valu blízko starobylého žilinského námestia (dnes Mariánske námestie) s povestnými podsieňami.
Do Žiliny prišiel s pevným úmyslom pomáhať okolitému chudobnému ľudu, obetavo konať dobro a trpezlivo mierniť strasti najbiednejších. Začiatky boli ťažké. Sedával v ordinačke pri písacom stole a bezvýsledne čakal na pacientov. Čas si krátil opisovaním svojho pobytu u Tolstého. Postupne však predsa len začali Makovického ordináciu navštevovať ľudia zo Žiliny aj z blízkeho i vzdialenejšieho okolia. Čoskoro zistil, že lekárska prax sa veľmi líši od teórie získanej počas štúdia. Postupne si získaval dôveru ľudí a klientela sa mu rozrástla. Pomohli tomu najmä jeho úspechy pri liečení ťažkej očnej choroby zvanej trachóm, ktorá bola v tom čase veľmi rozšírená. Nemajetných pacientov liečil často úplne zadarmo, ba dokonca im sám kupoval aj lieky.
Na svoju veľkú lásku – Tolstého – Makovický nezabúdal ani v čase najväčšieho zaneprázdnenia. Svedčí o tom jeho publicistická, prekladateľská a vydavateľská činnosť, korešpondencia s príbuznými a priateľmi – tolstojovcami a tiež korešpondencia so samým Tolstým a osobné návštevy Makovického v Jasnej Poľane. Prvý raz to bolo v roku 1894, kedy zotrval v Jasnej Poľane šesť dní. Už vtedy urobil na Tolstého veľmi priaznivý dojem. Druhý raz navštívil Makovický Tolstého v roku 1897.
O dôvere, ktorú si Makovický u Tolstého získal, svedčí aj skutočnosť, že ešte v tom istom roku sa ruský filozof písomne obrátil na Makovického s prosbou o informáciu, či by bolo možné v blízkosti Žiliny získať nejakú chatu, resp. usadlosť. V tom čase sa totiž rozpory Tolstého s cárskou vrchnosťou natoľko vyostrili, že veľký spisovateľ sa rozhodol pre emigráciu a je pozoruhodné, že medzi prvými možnosťami uvažoval usadiť sa v prekrásnom malofatranskom prostredí, o ktorom mu Makovický toľko rozprával. O Tolstého blízkom vzťahu k Žiline svedčí aj to, že v tunajšom fotoateliéri Matildy Rekovej boli vyhotovené mnohé, dnes už v celom svete známe fotografie z jasnopolianskeho prostredia. Sprostredkoval ich zrejme MUDr. Makovický, a to pravdepodobne tak, že filmy exponované v Jasnej Poľane posielal do Žiliny, kde ich vyvolali a vyhotovené pozitívy posielali späť Tolstému.
K ďalšiemu osobnému stretnutiu Makovického s L. N. Tolstým došlo na prelome rokov 1901-1902 v Jalte na Kryme a napokon v októbri 1904 prišiel Makovický cez Anglicko do Jasnej Poľany po štvrtýkrát. Pri tejto poslednej návšteve mu ponúkli miesto osobného lekára Tolstého a Makovický už natrvalo zostal v Jasnej Poľane.
Za šesť rokov napísal Makovický Tolstému asi dvadsať listov a dostal od neho desať. Svojmu veľkému vzoru sa zveroval s pochybnosťami, či je sám dostatočne vytrvalý a obetavý. Nikdy sa neuspokojoval s vykonanou prácou a neustále podroboval svoju činnosť prísnej sebakritike. Veľký mysliteľ ho vo svojich odpovediach povzbudzoval, utešoval a vysvetľoval vlastné filozofické názory. Tolstého názory mali rozhodujúci vplyv na osobný a spoločenský život Makovického.
Dušan Makovický bol prísny vegetarián a abstinent, človek veľmi dôverčivý. Vo svojom žilinskom byte a ordinácii nikdy nezamykal dvere a nezaisťoval okná. K priateľom i celkom neznámym ľuďom bol neobyčajne úslužný. Množstvo pochybností a rozpoltenosť duše sa snažil zahnať zvýšeným pracovným úsilím. Popri vyčerpávajúcej lekárskej praxi zameral sa na sebazdokonaľovanie v poznaní Tolstého ídeí a na prekladanie a vydávanie jeho prozaických i populárno-náučných diel.
Od roku 1896 vydával sériu knižiek v edícii Poučné čítanie. V rokoch 1896-1898 vyšlo v tejto edícii 18 kníh, ktoré boli určené predovšetkým širokým ľudovým vrstvám. Ďalšia edícia, ktorú Makovický vydával pod názvom Poučná bibliotéka, slúžila vzdelanejším čitateľom. V nej o. i. vyšli Tolstého Kreutzerova sonáta a román Vzkriesenie. Viaceré vydania Makovický uskutočnil vlastným nákladom.
Dušan Makovický zoznamoval Tolstého aj s históriou našich národov a inicioval spísanie podrobnej správy o vynikajúcich osobnostiach, ktoré sa zapísali do našich národných dejín. Sám ju preložil do ruštiny a poslal L. N. Tolstému. Menšie príspevky Makovického, najmä preklady z ruštiny, vychádzali v Slovenských pohľadoch v rokoch 1892-1914. V nich uverejnil aj svoje poznatky a dojmy z prvej návštevy v Jasnej Poľane (1894) pod názvom U L. N. Tolstého. V tomto období prispieval aj do Hlasu a Národných novín.
Rozsiahla bola tiež Makovického prekladateľská činnosť. Ovládal dobre angličtinu, nemčinu, ruštinu a maďarčinu. Pre Tolstého vypracoval rozsiahle obsahy diel slovenských a českých autorov. Najznámejšie sú Makovického preklady diel L. N. Tolstého do slovenčiny. Boli to najmä propagačné state v duchu „tolstojovstva“ a prózy umeleckého rázu. Uverejňoval ich v Poučnom čítaní a Poučnej bibliotéke, v Škultétyho Slovenských pohľadoch a niektoré vyšli aj samostatne. Z prekladov Tolstého osvetových článkov si pozornosť zasluhujú tie, v ktorých sa brojí proti alkoholizmu, napríklad Prečo sa ľudia omamujú a Tolstého poviedky Čím sú ľudia živí a Suratská kaviareň. Veľmi cenný je preklad Kreutzerovej sonáty. Tieto preklady možno považovať za výrečný prejav tradície slovensko-ruských literárnych vzťahov na prelome 19. a 20. storočia.
Makovického po celý život zaujímala aj otázka postavenia Slovákov ako národa. Vychádzal síce, podobne ako ďalší slovenský tolstojovec Albert Škarvan, z tézy, že Slováci nežili historickým životom. Na rozdiel od neho sa však snažil nájsť aspoň niektoré prejavy historického života na Slovensku.. Slovenské dejiny chápal v kontinuite dejín slovanských.
Makovický sa počas svojho pôsobenia v Žiline dostal do spoločenskej izolácie a jeho emigráciu do Ruska zapríčinilo i prenasledovanie domácimi úradmi, ktoré mu okrem iného znemožňovali publikovať pôvodné diela. Koncom roku 1904 odišiel podľa dohovoru zastúpiť na pár týždňov Tolstého osobného lekára, no v skutočnosti zostal v Jasnej Poľane dlhých 15 rokov.
V Jasnej Poľane ho prijali veľmi srdečne. Vykonával tam nielen funkciu Tolstého osobného lekára, ale bol súčasne aj jeho sekretárom, dôverníkom, dopisovateľom a predovšetkým blízkym priateľom a vyznavačom jeho filozofie. Každé ráno začínal ordinovať v ambulancii, ktorú si sám zariadil a vybavil liekmi. Lekársku starostlivosť poskytoval mužíkom i pánom z okolitých dedín a kaštieľov. Mával 20 - 30 pacientov denne a chodil aj do chalúp navštevovať chorých. Väčšinu času však strávil v blízkosti Tolstého. Sedával na konci rodinného stola a potajomky si zaznamenával na kartónové lístky všetky významné Tolstého výroky. Po večeroch i v noci ich potom prepisoval do zošitov. Postupne takto vznikli rozsiahle Jasnopolianske zápisky, ktoré pozostávajú asi zo 60 zošitov po 80 - 100 stranách.
Počas svojho účinkovania v Jasnej Poľane mal Makovický možnosť zoznámiť sa a vymieňať si názory s mnohými významnými kultúrnymi a politickými dejateľmi tých čias z celého sveta. Zaujímavé sú dosiaľ neuverejnené Makovického listy a pohľadnice žilinskému priateľovi Jánovi Silvestrovi Rekovi z obdobia rokov 1905-1908. Makovický sa v nich neustále vracal k problémom, ktoré zanechal doma. Zaujímali ho osudy priateľov, známych, pacientov i slovenský národný život všeobecne. Písal aj o svojich zážitkoch v Jasnej Poľane, o revolučnom pohybe v Rusku, o svojej práci, styku s Tolstým a pod.
Aj počas pobytu v Jasnej Poľane videl svoju povinnosť voči vlastnému národu vo vydávaní kníh a chcel pokračovať vo vydávaní Poučného čítania s použitím financií z otcovského majetku, čo pobúrilo celú rodinu Makovických.
Zblíženie Tolstého s Makovickým dosiahlo v roku 1910 vrchol. Keď sa Tolstoj rozhodol 28. októbra 1910 pre rodinné nedorozumenie opustiť Jasnú Poľanu, pozval jedine Makovického, aby ho na tejto osudovej ceste sprevádzal. Makovický Tolstého počas cesty ošetroval a zostal s ním ako jediný blízky človek až do jeho smrti na železničnej stanici Astapovo 7. novembra 1910.
Po Tolstého smrti sa Makovický ďalej venoval lekárskej praxi v Jasnej Poľane a popritom spracovával Jasnopolianske zápisky. V roku 1914 podpísal spolu s ďalšími tolstojovcami protivojnové vyhlásenie. Bol za to uväznený a až v marci 1916 sa vrátil do Jasnej Poľany. Na začiatku roku 1919 ochorel na týfus. Najviac sa oňho starala Matrioša Orechovová, ktorú si potom po čiastočnom vyliečení vzal za manželku. Koncom roku 1920 sa spolu s ňou sklamaný vrátil na Slovensko. Jeho zdravie však bolo silne podlomené. Zlý fyzický stav, duševná rozpoltenosť a strata takmer všetkých priateľov, ktorí sa od neho odklonili, priviedli ho napokon, 12. marca 1921, v Ružomberku k samovražde.
„Príliš mnoho Európy u nás, staré, zimničné, predajné, uznávajúce z nedostatku ducha len vládnuce fakty, to bolo príliš mnoho pre tohto snívajúceho muža, ktorý nad fakty staval vieru v ideál“ – napísali o smrti D. Makovického jedny vtedajšie noviny. Odprevádzali nimi tohto slovenského tolstojovca, ktorý sa i napriek všetkému natrvalo zapísal do kultúrnych dejín Slovenska. Makovického dom v Žiline dodnes uchováva túto národnú kultúrnu tradíciu obyvateľom mesta i jeho návštevníkom.
PhDr. Dušan Halaj, CSc.
Zdroj: Žilinský večerník číslo 41, strana 11, 9.10.2007, ročník XVI.
