Rybníky v Strážove — Žilina Gallery

Žilina Gallery :: Fotogaléria mesta Žiliny

39/42

Rybníky v Strážove

premietanie (slideshow)
Rybníky v Strážove

Rybníky na Vodnej nádrži Hričov

Strážov, mestská časť Žiliny
(Foto: 29. 9. 2007)

Rybníky a chatky vytvárajú malebné zákutia pri Strážove na vodnej nádrži. Vodné dielo Hričov bolo vybudované v rokoch 1958 – 1962 na rieke Váh, Pozostáva z priehrady vodnej elektrárne a nádrže na denné regulovanie prietokov. Je riadiacim stupňom vážskej kaskády Hričov – Mikšová – Považská Bystrica. Priehradný profil je pri obci Horný Hričov, od ktorého vedie 28,41 km dlhý derivačný kanál. Celkový využívaný spád kaskády je 47 m. Priehrada a funkčný objekt riešený na spôsob hate vytvárajú nádrž s celkovým objemom 8,467 mil. m3. Dĺžka vzdutia nádrže je 6,0 km a maximálna zatopená plocha je 2,53 km2. Pri výstavbe vodného diela bola zatopená časť obce Strážov. Vzdutá nádrž obmýva na ľavej strane mestskú časť Strážov a severozápadnú časť Žiliny a na pravej strane mestskú časť Považský Chlmec. Do Vodnej nádrže Hričov sú okrem Váhu vtekajú na území mesta Žiliny ešte rieky Kysuca a Rajčanka. Na nich nie sú vybudované vodné diela, preto ich vody pri zvýšených prietokoch prinášajú veľké množstvo nečistôt, a tými sa nádrž zanáša. Odhaduje sa, že z pôvodného objemu nádrže 8,5 mil. m3 sú už zanesené viac ako 2/3, a tým sú obmedzené akumulačné schopnosti nádrže a možnosti špičkovej prevádzky vodnej elektrárne.

Parametre Vodnej elektrárne Hričov. Kategória: priehradová - akumulačná na toku rieky Váh. Výkon inštalovaný 31 MW. Typ turbíny: Kaplanova. Prietok m3.s-1: 3 x 134. Počet turboagregátov: 3. Rok uvedenia do prevádzky: 1962. Priemerná ročná výroba GWh: 59.1.


Zväčšiť mapu



Kategórie
Publikované
Rozmery 800*600
Návštev 583

[1] Komentárov

macej strážovec - Utorok 17 Jún 2014 18:41

Kalužniansky vodník.


Kalužne, blatá
- miestna časť strážovského chotára toho času zatopená Hričovskou priehradou, v minulosti tam boli močiare vytvorené bočnými prítokmi Váhu a presakujúcou vodou so starého koryta Váhu, ktorý sa tam vlnil vytvárajúc mnoho meandrov, taktiež sa tam nachádzali vymleté jamy, plné tŕstia a šáchoria, prezývané – figury.

Pred zatopením chotára v oblasti zvanej Kalužne a blatá, boli tieto miesta rajom komárov, vážok a iného bodavého hmyzu. Poletovali v hustom šáchorí, medzi starými vŕbami a na nich si pochutnávalo vodné vtáctvo vyskytujúce sa v hojnom počte. Okrem neho tu žil aj starý vodník, ktorého meno sa všetci báli vysloviť v obave o svoju dušu, preto sa aj jeho meno časom zabudlo. Skántril on už mnoho duší, pocestných aj domácich, ľudí čo obrábali svoje políčka, ba i furmanov aj s koňmi do vody stiahol. Nik sa tam neodvážil len tak pobehovať, nieto ešte do vody loziť. No malo to aj jeden háčik. Rástli tam tie najkrajšie vŕbové prútiky, z ktorých starí prútikári vyrábali prekrásne košíky a iné potrebné či okrasné veci.
Aj v Strážove sa našlo mnoho šikovných prútikárov, ktorí si tam chodili rezať prútiky. V snahe získať tie najkrajšie prútiky neraz pozabudli na temnú minulosť Kalužní a blát.
V jedno jarné dopoludnie sa vybrali traja kamaráti, vychýrení prútikári Bednárik, Kyška a Višňovský na blatá, narezať prútov, kým na nich ešte neboli utvorené listy. Ťahali za sebou aj vozy pomaly sa plniace narezaným prútím. Šli stále hlbšie a hlbšie do močarín a krajom úzkeho chodníčka si vyberali prútiky. Keď boli v samom strede močariska, zrazu nastal vietor nevídaný, v pozadí ktorého tajomná sila ich omámila. Obzerajúc sa okolo seba v ich mysli nastala panika, zožierala myseľ a opantaná volaním temných síl sa pomaly strácala ich súdnosť. Vybehli na chodníček vedúci popod staré vŕby a hybáj preč z tohto strašného miesta. Ale čo to. Opäť sú tu, znova na tom istom mieste. Strach im hrdlá stíska. „To iste vodník, hovoril som, nechoďme až sem!“: povedal starý Kyška hlasom, čo sa mu len ťažko predral hrdlom. Obrátili sa a dali sa na druhú stranu utekať, pričom ťahali za sebou vozík plne naložený. A už-už boli z močiara von, v tom im vozík začalo niečo, voľajaké čaro naspäť ťahať, prevracať a do bažiny ponárať.
Keď boli po kolená vo vode, všetko na chvíľu ustalo. No akonáhle sa obzreli na chodník, sila čarov zosilnela. Trápili sa dlho, ba aj zmrákať sa začalo a oni traja úbožiaci v tom blate cestu hľadali. Bolo by im tam súdené vari aj zahynúť, nebyť toho, že starý vodník z Kalužní bol naozaj dosť starý a už sa mu nechcelo duše zbierať. Radšej celý deň vodil prútikárov po blatách, trápil ich zo zlomyseľnosti, vozík im prevracal a stále sa pritom smial. Nakoniec ho besnenie opustilo a tak mohli všetci traja, premočení po hlavu a za ušami zablatení Strážovci vyjsť z močarín.
Po príchode domov každý porozprával o trápení, ktoré ich postretlo a aké mali oni šťastie, že zlá sila vodníka ich napokon nechala na pokoji. Po tejto skúsenosti veru nik nemal zálusk na pekné, rovné prútie so starých vrbín. Každý múdry človek sa tomuto miestu vyhol.
Ako plynul čas, na vodníka sa pozabudlo. Akoby aj on sám sa vytratil. Nastal pokoj a ľudia sa čoraz viac odvažovali vstupovať do tejto časti chotára. Po rokoch pokoja, kedy už ľudia na čary a nadľudské bytosti neverili, stala sa udalosť, ktorá opäť všetkých vystrašila. A nebolo to ani tak dávno, písal sa rok 1955. Košikár Štefan Kyška sa v to ráno pobral na blatá aj s vozíkom na prútie. Veľa cestičiek a chodníčkov bolo zarastených, a tak jeho cesta viedla rovno cez stred močariny, porastenej bujnou vegetáciou.
Domov sa vrátil neskoro večer, bez prútia, mokrý a vystrašený, bledý, ani kvapky krvi by sa človek v ňom nedorezal. Žene a rodine rozpovedal, čo sa mu prihodilo. Niečo tajomné ho držalo v močarine, ťahalo do najhlbších vôd. Ba aj vozík plný prútia mu prehodilo. Po strastiplnom blúdení blatami aj v jeho prípade, až po vyčerpaní síl, keď už myslel na smrť sa sila, ktorá ho umorila, stratila. A on našiel cestu von.
To bol posledný známy prípad, kedy vodník z Kalužní na ľudí poľoval.
A my môžme opäť len čakať, kedy sa vynorí z priehrady, ktorou bolo jeho kráľovstvo zatopené. A možno bude onedlho treba len odvážlivca, čo sa tam pôjde poobzerať.
Pridať komentár