Žilina Gallery :: Fotogaléria mesta Žiliny

Celulózka

Spoznávame Žilinu
(Foto: 21. 6. 2008)

Začiatkom apríla 1905 sa stretla v Žiline skupina podnikateľov nielen zo Žiliny, ale i z Martina, Oravy a Liptova, aby založili spoločnosť na spracovanie celulózy. Podnet na stretnutie vyšiel od vtedajšieho riaditeľa a zakladateľa martinskej celulózky chemického inžiniera Tomáša Nečasa, za ktorým bol kapitál Živnobanky z Prahy. Predsedom účastinnej spoločnosti sa stal podžupan Oravskej župy Juraj Bulla. Spoločnosť odkúpila od žilinských majiteľov pôdu a 3. júna 1905 sa začala výstavba novej továrne. Staval ju žilinský stavebný podnik Mikuláš Rauter. Továreň bola napojená vlečkou na blízku Košicko-bohumínsku železnicu, pričom vlečku postavili iba za 10 dní! Väčšina staviteľov fabriky boli murári z Talianska. Na stavbe pracovali aj Česi a Nemci. Tempo výstavby aj pre dnešné časy plné techniky je skoro nepredstaviteľné, stavebné práce sa ukončili 9. decembra, teda po 6 mesiacoch. Technickým riaditeľom celulózky a dušou jej vzniku bol Tomáš Nečas, obchodným riaditeľom sa stal Matej Murín a obaja boli aj štatutármi spoločnosti spolu s Jurajom Bullom. Právnym zástupcom spoločnosti bol dr. Milan Kohút zo Žiliny, jeho dom na Kuzmányho ulici stojí dodnes. Jedným zo zakladateľov fabriky bol i známy rodák z Turca Rudolf Krupec. Verejnosť ho poznala ako majiteľa veľkostatku vo Višňovom a riaditeľa Tatra banky v Martine. Taktiež podnikal v Žiline kde vlastnil domy na Kuzmányho a Kalinčiakovej ulici. Slávnostne začatie výroby sa uskutočnilo dňa 6. marca 1906 vypustením celulózy do nádrže pod varákom. Už v začiatkoch mala celulózka veľké problémy s ekológiou. Na základe protestov súkenky proti vypúšťaniu odpadu do Váhu, z ktorého i súkenka čerpala vodu, musela celulózka prekopať nový odpadový kanál do Váhu, ústiaci až za súkenkou. V roku 1906 došlo k najväčšiemu nešťastiu v dejinách Žiliny, keď došlo k úmrtiu 13 robotníkov továrne, ktorí sa udusili pri práci vo varáku pri ubíjaní drevenej štiepky. Usmrtili ich horúce plyny, ktoré vnikli do tohto priestoru. V roku 1907 sa stal Tomáš Nečas generálnym riaditeľom podniku. Pražská Živnobanka sa stala hlavným akcionárom podniku, ale od roku 1913 sa stala podielnikom i Obchodná banka z Budapešti. Tomáš Nečas býval v budove kaštieľa – bývalého Soľného úradu a colnice, kde mu akcionári poskytovali okrem iného aj tieto zvýhodnenia – zadarmo byt, elektrinu, kúrenie, záhradu prerobenú na park, pridelený fabrický koč, platili mu dovolenku, cesty vlakom, ročný plat 20 000 Kčs a 5 percent zo zisku továrne a ďalšie výhody. V roku 1921 založila celulózka továreň na umelý hodváb v Senici, kde dodávala viskózovú celulózu. V roku 1922 prevzala aj celulózku v Ružomberku. V roku 1922 prešlo sídlo spoločnosti do Bratislavy a Nečas sa stal jej generálnym riaditeľom. Po smrti prezidenta spoločnosti Juraja Bullu v roku 1925 sa stal jeho nástupcom riaditeľ Živnobanky Jindřich Bělohlávek. V okolí fabriky celulózka vybudovala pre zásobovanie vodou sieť zásobárni vody 15 studňami prepojenými potrubiami a aj potokom Teplička z pravej strany Váhu. V období rokov 1939 až 1945 v továrni vo vedúcich funkciách pracovali aj Nemci, ktorí oproti továrni postavili štvorbytovky pre majstrov. Pred skončením vojny sa podarilo pracovníkom celulózky vymeniť pripravené debne so strojmi určené na odvoz do Nemecka za iné a tak sa mohla výroba napriek škodám po vojne rozbehnúť. Pre zaujímavosť, keď bol vyhodený železničný most cez Váh, prerušil sa aj vodovod z katastra Tepličky. Výroba celulózy sa opäť začala až 20. októbra 1945. V roku 1954 sa začala v celulózke aj výroba liehu. Do roku 1945 sa drevo do podniku dopravovalo skoro výlučne po Váhu vo forme pltí a uskladňovalo sa na brehu. Malá časť sa privážala železnicou. Odkôrňovanie dreva sa robilo ručne. Až od roku 1952 začal pracovať stroj na odkôrňovanie „streambacker“. Starý pôvodný drevosklad a drevosekáreň zaberali 40% plochy fabriky. Zmenou technológií a novou výstavbou sa po roku 1970 celulózka prebudovala na moderný závod. V súčasnosti po privatizácii sa celulózka stala novodobým závodom na výrobu papierových hygienických produktov.

Autor: Mgr. Peter Štanský. Zdroj: Spracované z knižných publikácií, archívnych dokumentov a pripravovanej knihy Patrika Gromu a Petra Štanského.
Odborná spolupráca: Ing. Patrik Groma (poslanec MsZ v Žiline), Doc. Ing. Milan Novák, PhD. (vysokoškolský pedagóg).

Text prevzatý z webovej stránky www.patrikgroma.eu. (Historický chodník.)