Jozef Dobrovodský

Jozef Dobrovodský - čestný občan Žiliny

Významné osobnosti žilinského regiónu

Vo februári tohto roku (2009) sme si pripomenuli 100. výročie narodenia veliteľa žilinskej povstaleckej posádky Jozefa Dobrovodského, ktorý sa ako prvý, ešte pred oficiálnym vyhlásením SNP 29. augusta 1944, rozhodol pre otvorený boj proti nastupujúcim nacistickým okupačným jednotkám. Jeden z členov ilegálneho Oblastného výboru pre severozápadné Slovensko charakterizoval osobnosť J. Dobrovodského i vtedajšiu situáciu takto: „Ak sa dá o niekom povedať, že bol hrdinom SNP, tak to bol bezosporu plukovník Jožko Dobrovodský. S ním sme urobili prvé rozhodnutie k SNP 29. augusta 1944 ráno o 7,30 h, keď som mu odovzdal správu, že nemecké okupačné jednotky prekročili slovenské hranice. Teda o 12 hodín prv, kým sa hlavné veliteľstvo pozemného vojska v B. Bystrici dostalo do rúk povstaleckých dôstojníkov a o 26 hodín skôr ako sa prvé oficiálne vyhlásenie K vojsku a slovenskému národu nieslo na vlnách banskobystrického rozhlasu. Nástup bol tak prekvapujúci, že sme nemohli čakať na heslo z Banskej Bystrice.“

Kto bol Jozef Dobrovodský, aký životný osud ho stihol? Narodil sa 25. februára 1909 v Dolnom Kubíne, kde vychodil ľudovú školu a potom študoval na reálnom gymnáziu v Levoči. Po základnej vojenskej službe absolvoval Školu pre výchovu záložných dôstojníkov delostrelectva v Bratislave a Vojenskú akadémiu v Hraniciach na Morave. Ako poručík delostrelectva z povolania slúžil v útvaroch v Lučenci a Žiline. Neskôr pôsobil ako spravodajský dôstojník na Hlavnom štábe čs. armády v Prahe.

Po vzniku Slovenského štátu sa vrátil do Bratislavy. Koncom marca 1939 sa zúčastnil obrany východného Slovenska proti vojskám horthyovského Maďarska. Začas pôsobil ako vedúci spravodajského oddelenia Vyššieho vojenského veliteľstva 1 v Trenčíne, potom slúžil v delostreleckých útvaroch v Ružomberku a Nitre. V tom čase sa oženil s Valériou Kroneraffovou z Liptovských Revúc a mal s ňou dve dcéry.

Vo februári 1942 ho odvelili k Rýchlej divízii slovenskej armády na východný front. Predstieral chorobu, čím dosiahol svoj návrat na Slovensko. Začas bol veliteľom delostreleckej strelnice na Oremovom laze a od decembra 1942 do júna 1943 pôsobil v Žiline ako veliteľ motorizovaného delostreleckého pluku 11. Keď opätovne odmietol ísť na východný front, z trestu ho preložili k Pracovnému zboru národnej obrany. V druhej polovici r. 1943 sa mjr. Dobrovodský viackrát stretol s pplk. Golianom a rokovali o prípravách na ozbrojené povstanie. Vtedy už pôsobil v Pezinku. Golian ho poveril vedením prípravy povstania v žilinskej posádke a koordinovaním príprav na ozbrojené vystúpenie v posádkach Ružomberok a Martin. Do Žiliny musel dochádzať tajne a prípravy na povstanie tajiť. Keď sa 28. augusta 1944 dozvedel o obsadení Ružomberka partizánmi v predchádzajúci deň, urýchlene odišiel zistiť situáciu v tomto meste. Pokračoval do Banskej Bystrice kde ho pplk. Golian informoval o akútnom nebezpečenstve obsadenia Slovenska nemeckými vojskami. Dostal rozkaz vrátiť sa do Žiliny a tam byť v pohotovosti.

Ráno 29. 8. 1944 po obdržaní správy, že okupačné jednotky prekročili hranice Slovenska, major Dobrovodský okamžite konal. Odišiel do kasární na Rajeckej ceste, s dôstojníkmi zasvätenými do príprav povstania izoloval veliteľa posádky, prevzal jej velenie a do priestoru Púchova vyslal prieskumné lietadlo a motospojky. Keď mu hlásili príchod nemeckého transportu, ktorý mal vykladať v Hričove, požiadal ilegálny Oblastný výbor pre sz. Slovensko v Žiline o vyhlásenie mobilizácie. Z vojakov žilinskej posádky a dobrovoľníkov zostavil dva prápory a vydal im rozkaz k zaujatiu obrany v predpokladaných smeroch útokov nepriateľa. Prápor kapitána Karola Repašského obsadil výšiny západne od Strážova a prápor kapitána Teodora Šlajcharta prehradil smer Čadca – Žilina severne od obce Brodno. Popoludní došlo k prvým bojom povstalcov s okupantmi.

Na situáciu v žilinských kasárňach v prvý deň povstania si T. Šlajchart spomína takto: „Dňa 29. augusta 1944 medzi 7. a 8. hodinou prišiel major Dobrovodský do kasární, zvolal nás do jedálne, zoznámil so situáciou a vyzval do otvoreného boja proti okupantom. Výzva sa stretla so všeobecným kladným ohlasom. Naše mužstvo bolo v styku s príslušníkmi slovenskej armády, ktorí boli v žilinskom záchytnom stredisku na odpočinku. Vedeli o tom, čo sa deje na frontoch, čo nemecké jednotky robia na východnom fronte, takže títo vojaci len čakali, kedy to vypukne a nebolo im potrebné dávať nejaké podrobnejšie inštrukcie. Dôstojníci, poddôstojníci i mužstvo s tým súhlasili. Dobrovodský nás zoznámil s opatreniami, ktoré robí. Ostrá pohotovosť bola stále, všetci sme sa pripravovali. Potrebovali sme doplniť stav, aby sme mohli zostaviť prápor. O mobilizácii sme vedeli už z rána, dopoludnia prichádzali záložníci, robotníci z celulózky a súkenky, študenti. Postupne prichádzali aj chlapi z okolitých dedín. Týchto sme vyzbrojili a vystrojili. S každým sa urobil pohovor. U všetkých bolo veľké odhodlanie postaviť sa na odpor proti okupantom.“

Dňa 30. augusta pod tlakom nepriateľskej presily museli povstalci z priestoru Žiliny ustúpiť. Major Dobrovodský vydal rozkaz k presunu do priestoru tiesňavy medzi Strečnom a Dubnou skalou, ktorý bol pre obranu výhodnejší. Ťažké obranné boje v Strečnianskej tiesňave trvali od 31. 8. do 4. 9. 1944 a povstalcom aj na tomto úseku velil major Dobrovodský. Bojovou činnosťou v oblasti Žiliny a Strečnianskej tiesňavy na začiatku povstania prispeli ním vedené jednotky k spomaleniu postupu nepriateľa v strategicky dôležitom priestore a zabránili mu v rýchlom prieniku na stredné Slovensko k Banskej Bystrici.

V ďalšom priebehu povstania zastával mjr. J. Dobrovodský funkciu veliteľa delostrelectva V. taktickej skupiny a neskôr bol veliteľom I. taktickej skupiny 1. československej armády na Slovensku. Koncom októbra 1944 ustúpil s malou skupinou vojakov a žandárov do Nízkych Tatier. Pri prechode na Prašivú ho však nemecká hliadka v polovici novembra zajala. Odvliekli ho do zberného tábora v Starých Horách a potom do Banskej Bystrice. Odtiaľ ušiel a po mnohých peripetiách sa dostal do Bratislavy. Zaobstaral si falošné doklady na meno Jozef Kováč. Prijali ho do tamojšej Štátnej nemocnice, kde si liečil omrznuté nohy a žalúdočný vred. Po čiastočnom vyliečení odišiel na Oravu, kde nadviazal spojenie s ilegálnymi pracovníkmi v Dolnom Kubíne. V tom čase bol vojenským súdom v neprítomnosti odsúdený na trest smrti povrazom. Keď sa gestapo dozvedelo o jeho prítomnosti na Orave, nasledovali časté prehliadky u Dobrovodského príbuzných a známych. Hľadal možnosť prechodu k oslobodzovacím jednotkám, čo sa mu podarilo začiatkom apríla 1945, kedy prešiel do Popradu a vstúpil do 1. československého armádneho zboru. Ako pridelený dôstojník veliteľa delostrelectva zboru zúčastnil sa oslobodzovacích bojov od Vrútok až do Prahy. Dostal sa opäť na miesta, kde v prvých dňoch SNP velil povstaleckým jednotkám zo žilinskej posádky.

Po oslobodení menovali J. Dobrovodského za veliteľa 11. ťažkej delostreleckej brigády dislokovanej v Žiline a potom v Košiciach. Pri oslavách 1. výročia SNP v Žiline v auguste 1945 mu udelili čestné občianstvo mesta. V roku 1947 prešiel na 2. oddelenie Hlavného štábu čs. armády v Prahe a odtiaľ ho vyslali do Bukurešti, kde až do februára 1949 zastával funkciu vojenského a leteckého pridelenca na Veľvyslanectve ČSR v Rumunsku. Vtedy ho odtiaľ odvolali a určili za zástupcu veliteľa delostreleckého učilišťa v Olomouci.

V roku 1950 sa Jozef Dobrovodský stal obeťou nezákonných represií. Začiatkom marca ho orgány Hlavného štábu zaistili a vo väzení vojenského súdu na Hradčanoch v Prahe pod nátlakom vyšetrovali s cieľom usvedčenia zo špionáže a velezrady. Na základe vykonštruovaného obvinenia bol 10. novembra 1950 odsúdený Štátnym súdom v Prahe na 18 rokov straty slobody za údajnú vojenskú zradu. Postupne prešiel väznicami v Mladej Boleslavi, Jihlave, na Mírove, v Olomouci a v Leopoldove. Až v apríli 1955 bol na základe čiastočnej obnovy procesu spod obžaloby za vojenskú zradu a špionáž oslobodený a po zmene trestu na 7 rokov prepustený na slobodu.

Súdne konanie s J. Dobrovodským bolo znovu obnovené v roku 1964. Vtedy ho rozsudkom Vyššieho vojenského súdu v Trenčíne oslobodili spod obžaloby v plnom rozsahu a v roku 1966 vojensky a občiansky rehabilitovali. Podobne ako viacerí povstaleckí dôstojníci mal však celé roky ťažkosti so získaním zamestnania v civilnom sektore. Postupne pracoval ako robotník v Zelenine Bratislava, v JRD Podunajské Biskupice a v kameňolome v Mariánke, neskôr ako šofér v podniku Západoslovenské kameňolomy a štrkopiesky v Bratislave. Po absolvovaní externého štúdia na Priemyselnej škole stavebnej v Bratislave pracoval až do odchodu do dôchodku ako technik v podnikovom stredisku vedecko-technických informácií. Popritom si našiel čas aj na aktívnu činnosť vo Federálnom ústrednom výbore Československého zväzu protifašistických bojovníkov, v Československom mierovom výbore a vo Výbore pre solidaritu s národmi Ázie a Afriky. Svoju znalosť 7 jazykov využíval aj ako prekladateľ a tlmočník.

Za aktívnu účasť v boji proti fašizmu vyznamenali Jozefa Dobrovodského Československým vojnovým krížom z roku 1939, Radom Slovenského národného povstania I. triedy, medailami Za víťazstvo nad Nemeckom, Za chrabrosť, Francúzskym vojnovým krížom s palmou, Radom rumunskej hviezdy 2. stupňa a ďalšími vyznamenaniami a medailami. Svoju životnú púť ukončil 5. augusta 1986 v Bratislave. Dňa 2. decembra 1991 bol J. Dobrovodský posmrtne povýšený do hodnosti generálmajora.

Osobnosť generálmajora in memoriam Jozefa Dobrovodského má dnes svoje čestné miesto v Sieni bojovej slávy u 5. pluku špeciálneho určenia Jozefa Gabčíka v Žiline. Tento útvar sa vzorne stará o uchovanie bojových tradícií svojich predchodcov a približuje významné osobnosti slovenskej histórie súčasnej generácii, za čo mu patrí uznanie a vďaka. Osobný podiel J. Dobrovodského, čestného občana Žiliny, na prípravách SNP v žilinskej posádke a jej zapojení, ako prvej na Slovensku, do ozbrojeného odporu proti okupačným vojskám ešte pred ofi ciálnym vyhlásením povstania, aj jeho odvaha viesť obranné boje proti presile nepriateľa v Strečnianskej tiesňave v prvých dňoch SNP predurčujú, aby táto osobnosť bola v novodobých dejinách Žiliny zvečnená formou pomenovania niektorej novej ulice, či námestia v meste.

Dušan Halaj, CSc.

Zdroj: Žilinský večerník, č. 13, strana 23, dňa 24.3.2009