Čičmianske memento
Čičmianske memento
Pred 64 rokmi, na samom sklonku 2. svetovej vojny, postihli rázovitú obec Čičmany udalosti, na ktoré jej obyvatelia nikdy nezabudnú. V prvých aprílových dňoch roku 1945, keď sa oslobodzovacie jednotky 2. ukrajinského frontu prebojovali do blízkosti obce, podnikli ustupujúce vojská hitlerovského Wehrmachtu do tohto priestoru trestnú výpravu, jednu z posledných na území Slovenska. Čo však tomu predchádzalo?
Viacerí obyvatelia Čičmian sa aktívne zúčastnili Slovenského národného povstania ako partizáni alebo príslušníci zmobilizovanej 1. československej armády na Slovensku. V obci založili 12-členný revolučný národný výbor a zorganizovali čičmiansku partizánsku skupinu v počte 32 mužov. Predsedom miestneho výboru bol Andrej Radena, členmi Ján Trimaj, Štefan Jokl, Hrehor Pieš, Florian Hanuska, Ján Petráš, Štefan Pieš, Štefan Kohút, Ján Podúšel, Jozef Gregor, Andrej Vrábeľ a notár Karol Danielis.
Miestna skupina partizánov sa v septembri 1944 zúčastnila bojov proti okupačným vojskám v priestore Rajeckých Teplíc a Kuneradu. Priamo v obci a jej bezprostrednom okolí k bojovým stretnutiam s okupantami v tomto období nedošlo. Partizáni odtiaľ podnikali výpady na nepriateľa pohybujúceho sa na ceste Gajdel – Fačkov. Po obsadení priestoru sedla pod Reváňom Nemcami obyvatelia v snahe zabrániť ich preniknutiu do Čičmian zatarasili cestu vedúcu do obce zoťatými stromami. Po ústupe partizánov 2. čs. partizánskej brigády gen. M. R. Štefánika, ktorá zabezpečovala obranu Rajeckej doliny do 25. 9. 1944, okupanti prinútili obyvateľov Fačkova, aby prekážky odstránili. Do obce potom prichádzali nemecké hliadky zo stanovišťa vo Fačkove. Obyvatelia Čičmian napriek tomu naďalej podporovali partizánske jednotky v okolitých horách, poskytovali ubytovanie a stravu civilným účastníkom povstania, ošetrovali ranených a chorých, ktorí sa tam uchýlili.
Začiatkom decembra 1944 prišla do obce protipartizánska skupina v počte asi 300 mužov, ktorú sem okupanti vyslali na likvidovanie partizánov. Jej veliteľ bol dobre informovaný o miestnych pomeroch a jeho prvou prácou bolo, že zaistil Andreja Radenu, predsedu RNV a Karola Danielisa, tunajšieho notára, ktorých odviedli preč. A. Radenu zlikvidovali príslušníci Einsatzkommanda 13 v Žiline, odkiaľ bol po vojne prevezený do rodnej obce a 16. júna 1945 pochovaný na miestnom cintoríne. Notára Danielisa odvliekli do koncentračného tábora v Nemecku, odkiaľ sa vrátil 17. 7. 1945.
Represie okupantov voči civilnému obyvateľstvu Čičmian tým však neskončili. Veliteľ trestnej nemeckej skupiny 6. decembra nariadil nástup všetkých mužov z obce od 16 do 60 rokov, z ktorých mal byť každý desiaty zastrelený. Len úpenlivé prosby a zaviazanie sa 30 majetných občanov, že ručia za životy členov skupiny Nemcov, dislokovanej v obci, zabránili masakru. Skupina zostala v obci do 25. januára 1945. Viacero jej členov ukrajinskej národnosti (vlasovovci) na podnet miestnych občanov prešlo k partizánom.
Po odchode Nemcov z Čičmian vrátili sa do obce partizánske jednotky a spoločne s miestnymi partizánmi podnikali na ceste Gajdel – Fačkov výpady na ustupujúce nemecké a maďarské vojská. Dňa 6. apríla 1945, bezprostredne pred blížiacim sa frontom, partizáni zlikvidovali tri nemecké prieskumné hliadky, ktoré sa chceli dostať do obce. Jeden z členov hliadky, ktorému sa podarilo ujsť, zalarmoval posilu. Pred večerom dorazila do obce trestná skupina s dvoma tankami a mínometom a začala strieľať do domov. Podľa spomínaného hlásenia vypálili vtedy asi 50 obytných domov s hospodárskymi staviskami. Príslušníci skupiny potom tri dni v obci rabovali a pobrali obyvateľom zásoby potravín, šatstvo, hospodárske zvieratá a rôzny materiál. Pri tomto prepade boli zastrelení: Pavol Hrvol Šašík (68-ročný), Urban Fábry (59-ročný) a Anna Gáplovská, rodená Hamalová (62-ročná). Škoda spôsobená obci bola odhadnutá na 20 miliónov korún.
Represívny zásah pokračoval 8. apríla, kedy veliteľ trestnej skupiny nariadil nástup všetkých mužov z obce od 14 do 60 rokov. Nastúpilo 65 väčšinou starších mužov. Mladší ešte pred príchodom skupiny ušli do okolitých lesov, kde mali pripravené úkryty (bunkre). Občanov, ktorí nastúpili, odvliekli do koncentračného tábora v Nemecku. Našťastie sa všetci po oslobodení vrátili po 9 týždňoch domov.
Oslobodzovacie boje v okolí Čičmian prebiehali viac ako tri týždne. Zúčastnili sa ich jednotky 6. armádneho zboru 4. rumunskej armády začlenenej do 2. ukrajinského frontu. Hlavné sily rumunských oslobodzovacích jednotiek boli rozložené východne od južnej časti Malej Fatry. Dňa 15. apríla 1945 zaútočila 4. rumunská armáda z viacerých strán od východu na južnú časť Rajeckej doliny s cieľom zmocniť sa Čičmian, Fačkova a Rajca a oslobodiť ďalšie obce na juh od Rajeckých Teplíc. Hornatý kopcovitý terén s dobrou možnosťou obrany a pomerne veľký odpor nepriateľa jej postup spomaľovali. Významnejší úspech dosiahla 18. pešia divízia, ktorá prerezala komunikačné spoje severne od Fačkova. Tretia pešia divízia po ťažkých bojoch ovládla výšiny v okolí Zliechova a tým vytvorila medzery v nemeckej obrane.
Do Čičmian vnikli oslobodzovacie jednotky po takmer dvojtýždenných bojoch 27. apríla 1945. Postupovali od Gápla, Gajdla a Tužiny. O štyri dni došli do obce Rusi, ktorí vymenili Rumunov. Počas bojov bolo asi 60 % obytných domov a hospodárskych budov značne poškodených strelami z kanónov a mínometov. Po ukončení bojov bolo v chotári obce nájdených 17 mŕtvych Rumunov a jeden Rus. Padlí partizáni a Rumuni sú pochovaní v spoločných hroboch, ktoré sú označené pomníkmi. Totožnosť padlých, až na niekoľko Rumunov, sa nedala zistiť, pretože u nich neboli nájdené žiadne osobné doklady. Doklady niekoľkých Rumunov odovzdali odbočke Čs. Červeného kríža v Žiline.
Na civilné obyvateľstvo značne doľahla ťarcha bojov v tomto regióne najmä v druhej polovici apríla 1945. V obci nebolo veľa pivníc, ktoré by poslúžili ako spoľahlivé úkryty. Ženy, deti a starci, ktorí v obci zostali, museli sa tlačiť v preplnených malých pivniciach a boli usúžení dlhotrvajúcim frontom. Muži a aj celé rodiny, ktoré ušli do lesov z obavy pred Nemcami, museli hladovať, pretože pri úteku z domova nepočítali s dlhšie trvajúcim pobytom v horách a zobrali so sebou len malé množstvo potravín. Zásobovať týchto ľudí bolo veľmi ťažké a riskantné. Počas takéhoto zásobovania bola zastrelená 16-ročná Helena Joklová.
Oslobodenie obce prinieslo všetkým značnú úľavu. Keď do Čičmian došli prvé rumunské hliadky, obyvateľstvo ich nadšene pozdravovalo. Poskytlo im potraviny a občerstvenie z toho mála, čo zostalo po vyrabovaní obce ustupujúcimi nemeckými vojskami. Dnes tieto udalosti pripomínajú dve pamätné tabule v obci. Na jednej sú mená 8 občanov, ktorí padli v SNP a na druhej mená štyroch obetí, ktoré zahynuli počas vypálenia obce 6. apríla 1945. Sú mementom pre dnešnú i budúce generácie.
Dušan Halaj, CSc.
Zdroj: Žilinský večerník, č. 14, str. 25, dňa 31. 3. 2009
