Žilina Gallery :: Fotogaléria mesta Žiliny

Dom Slovenského Červeného kríža, Štefana Moyzesa 38, 2. časť

Spoznávame Žilinu (187. časť)
(Foto: 8. 4. 2014)

Autorom článku sa podarilo vybádať v Českej národnej knižnici v Prahe prepis listu neznámej pisateľky s iniciálkami A. M. Č., v ktorom podrobne popisuje otvorenie detskej nemocnice v Bytčici. Pre zaujímavosť ho uvádzame v pôvodnom znení:
„Pozvaní hostia, zástupcovia rozličných dobročinných telies, schodia sa už vo vlakoch, idúc od Košíc, Lučenca a Bratislavy. Cieľ cesty: Žilina. Prišlo hodne dám v rovnošate; sú to dámy misie Lady Muriel Pagetovej. I my z Martina (pani Štekláčová, slečna Fabriciusová, dr. Kofránek a ja) ideme ta, s nami oddaný priateľ priateľa Slovenska Scotusa Viatora Rev. Ruppeldt, k vlaku, stojaceme na odchod smerom k Rajcu. Vojdeme do vagóna. Boli sme prví „z našich“, ale len pár minút; za nami nasleduje celý húf; všetko známe tváre, známi činitelia Červeného Kríža. Tu videli sme aj sl. Hudcovú, oddanú ľudu natoľko, že keď týfová epidémia v minulom roku navštívila Turzovku a jej vidiek, šla ta a pracovala, čo si aj niekoľko týždňov odležala v tamojšej nemocnici. Ďalej p. Lackovú, vrátivšiu sa z Prahy z porád Čer. Kríža, dr. Kreitz, dr. Švamberk atď. Pohli sme sa, a o chvíľu sme boli v Bytčici. A tu nás čo čaká? Nie viac palác Kubelíkovcov, ale prítulok pre slovenské deti, tak veľmi biedne chované v chalúpkach nášho chudobného ľudu. Privítala nás anglická „nurse“ po anglicky, avšak rozumieme jej všetci Ktorí i nepochopili reč úst, pochopia reč srdca. A, veru prichodí nám na um, že tí naši rozvadení politikovia, staviac všade napred a na pranier to svoje „ego“ mohli by sa radšej venovať tej veľmi vážnej práci medzi ľudom, čo by zachovalo viac lásky k národu, viac potomstva pre draženie štátu a budovalo všeobecné šťastie. Oj, nie! Pre toto niet smyslu. To nech koná niekto iný! Kto? O, áno, tu je napr. lady Muriel Pagetová, čo už aj dokázala, že má kus srdca i pre naše deti. Ale vráťme sa do Bytčice. Skoro, veľmi skoro zaplnila sa predná izba prichádzajúcimi. A pozerali sme aj po našej Alici Masarykovej, no, nebolo jej! Zastupoval ju minister Procházka (pozn. redaktora: Alica Masaryková neprišla, pretože zostala pri vážne nemocnom otcovi – prezidentovi, ktorý mal v tom čase teplotu 37,2 °C). Keď sme boli všetcia, išli sme hore na poschodie do prijímacej izby. Izba však primalá pre všetkých, no „dobrých sa mnoho zmestí“, – a pomestili sme sa. Zatíchli sme; začínal sa program otvorenia. Uprela som zrak na človeka, ktorý strojil sa hovoriť. Kto je? Nikdy som ho ešte nevidela! Bol to trenčiansky župan Bellai (pozn. autorov – bol to dr. Kállai). Privítal pána ministra Procházku, Lady Peget-ovú a, pravda, nás všetkých. Milo sa nás dotklo, že i pán župan sa stará o to naše potomstvo, že miluje to, čo Maďari nenávideli, že snaží sa zachovať čím viac detí Slovensku. Pán minister zas v jeho reči povedal, čo mu jeho „lekárske“ srdce diktovalo. Tiež nám sľúbil čím viac zachovať tých našich malinkých. Hovorí aj za dr. Alicu Masarykovú, ktorá mala prvá otvoriť dvere nemocnice, no, neprišla, musí byť po boku chorého tatíčka, nielen jej, ale aj nášho. Musí nám žiť ešte dlho, dlho... Slová Lady M. Pagetovej krásne prekladala do slovenčiny pani Paulínyčka. – Čo nám však Lady Pagetová mala viac poveda5? Veď nemocnica za ňu už hovorila sama. Čo by sme však neboli pocítili pri pohľade na nemocnicu, pri slovách L. Pagetovej, to sme pocítili pri zjavení sa „nursé“ky, nesúcej zakutaného 3-ročného chlapca: v jeho rúčke kytica konvaliniek, ktorú odovzdal matke nemocnice. Pohlo sa čosi v mnohých srdciach. Po Lady P. prehovoril generálny direktor medikálneho oddelenia od od Ligy Červ. Krížov p. dr. C. E. A. Winslow zo Ženevy. Hovoril tiež po anglicky a tu jeho „pravou rukou“ bol náš rev. Ruppeldt (pozn. autorov – v tom čase bol evanjelickým pastorom v Žiline, ovládal aj anglický jazyk). A čo tento? Ako Amerikán, ukázal sa takým, akými sú všetci Amerikáni vychovávaní: byť dobrý bratom všetkým národom sveta. Napokon minister Procházka zakľučuje rečnenie, ide ku dverom, otvorí ich a tu – čistá sňahobiele steny nás privítajú. Len pár krokov a už vidíme celý rad postiel. Nemocnica predbežne len pre 30 detí je prichystaná. Je v nej len štvoro detí ale že už 15 bolo pred nimi prepusteno. Smutný zjav je dieťa, hynúce na suchotiny. Na pohľad je 8 – 9 mesačné, a v skutočnosti už 3 ročné. Prešli sme všetci cez celú nemocnicu pritom hovorili sme o veľkom význame nemocnice a tiež aj o dobročinnej práci a o sbierkach, ktoré by mali byť v prospech záchrany tých, ktorí sa sami zachrániť nemôžu. A kto dáva sám od seba na Červ. Kríž? Kto? Majetný ešte väčšmi pozašíva kešeňu, ako biedny: Sýty lačnému neverí... Musím podotknúť, že Červený Kríž po roku prevezme nemocnicu do svojej správy, do tých čias financovať má ju lady Muriel Pagetová a Liga Červených Krížov. Jedno by som si želala od našich slovenských žien, že by boli tak obetavé pre svoj vlastný národ, ako sú Angličanky pre cudzí. Kedy k tomu dospejeme? Blíži sa „drive“ Červ. Kríža, koľké budete, budeme účasť brať? Koľko tisícok, milión korún sosbierme?“

Zdroj: Žilinský večerník č. 49 / Ročník XXV, str. 20, dňa 1. 12. 2015. Spoznávame Žilinu (187. časť), Dom Slovenského Červeného kríža, Štefana Moyzesa 38, 2. časť. Autori: Patrik Groma, Milan Novák, Peter Štanský. Odborná spolupráca Martin Brňak, SČK Žilina.