Žilina Gallery :: Fotogaléria mesta Žiliny

Talit – Tallit – טלית

Múr nárekov Jeruzalem – הכותל המערבי ירושלים – Western Wall Jerusalem

Cicit a Talit (z hebrejčiny strapce a modlitebný šál) už nie sú až také všeobecne známe židovské symboly a viažu sa skôr k náboženským povinnostiam. Dôležité sú najmä strapce, ktoré majú byť trvalou pripomienkou na prikázania a ich nosenie prikazuje Tóra Num 15:38-40. V prikázaní sa spomína aj modrá, alebo tyrkysová niť (techeilet), ktorá má byť súčasťou strapca, no dnes sú strapce väčšinou iba biele. Viazanie uzlov na cicit sa riadi komplikovanou procedúrou, ktorá má náboženský a numerický význam. Keďže prikázanie nosiť cicit sa vzťahuje len na odev štvorhranného tvaru, umiestňujú sa cicit na talit, ktorý má presne takýto tvar. Môže byť vyrobený z akejkoľvek látky, okrem kombinácie vlny s ľanom, ktorá je pre Židov všeobecne zakázaná. Samotný talit nemá žiaden špeciálny náboženský význam. Jeho úlohou je prichytenie cicit. Talit s cicit sa nosí spolu s tefilin počas rannej modlitby. Ortodoxní Židia nosia kratší talit tzv. talit katan pod odevom celý deň, aby pripomienka prikázaní bola nepretržitá.

Text prevzatý z web. stránky: www.kehilazilina.sk.

Veriaci sa má modliť trikrát denne, počas šábesu a sviatkov štyrikrát, počas najposvätnejšieho dňa židovského náboženského kalendára Dňa zmierenia (Jom Kippur) až päťkrát. Ranná, poobedná a večerná modlitba sa pripisujú praotcom Abrahámovi, Izákovi a Jakubovi. Vykonávajú sa v stoji, veriaci by mal byť otočený smerom k Izraelu, ten, kto je v Izraeli, smerom k Jeruzalemu a ten kto je v Jeruzaleme, smerom k Múru nárekov. Je prísne zakázané modliť sa otočený k stene s obrazmi či k zrkadlu. Modlenie je povinné pre mužov, ženy majú voľnejší režim, lebo od nich sa očakáva hlavne to, aby boli matkami a manželkami. Židia sa modlia s kippou na hlave, počas rannej modlitby sa vyžaduje aj modlitebný šál talit a aj tefillin. Talit a tefillin sa používajú aj pri niektorých sviatkoch. Aškenázski židia si ich dávajú zásadne postojačky, sefardskí židia posediačky. Podľa Talmudu sa židia môžu modliť v reči, ktorej rozumejú, hebrejčina je však najlepším jazykom pre dialóg s Bohom. Bývajú aj modlitebné knižky s prekladom z hebrejčiny.
Knísanie (šokeling) pri modlitbách nie je predpísané, niektoré skupiny ho vôbec nepoužívajú. Šokeling sa spája hlavne so stredoeurópskymi chasidmi, ale z historických prameňov sa zistilo, že ho používali minulosti aj sefardskí židia.
Pri knísaní sa duša snaží oddeliť od tela a dostať sa čo najbližšie k svojmu zdroju. To je takmer ezoterický výklad. Podľa vysvetlenia niektorých knísanie bolo istou formou cvičenia, pretože židovskí muži a chlapci trávili dlhé hodiny modlením alebo čítaním svätých kníh a ich chrbát potreboval uvoľnenie. Aj pri štúdiu Tóry vidieť v študovniach rabína a poslucháča sedieť v dvoch naproti postavených kreslách takmer vedľa seba v hojdajúcom pohybe. Pravdou je aj to, že v Tóre sú pasáže, ktoré nariaďujú, aby veriaci pri modlení stál pevne na zemi s vystretými a spojenými nohami.
Všetko však závisí od tradícií. Niektorí sa pri modlení v synagóge kníšu viac ako iní. Aj pri modlitby, niektorí viac recitujú, iní spievajú. Inak sa tiež modlia aškenázski, sefardskí, etiópski židia a ďalšie náboženské skupiny.